A potom to prislo! Zacal chodit do skoly. Rodicia mu neustale hovorili aby sa ucil, a kedze mu vzdy radili dobre, tak ich aj teraz, ako vzdy pocuval. Bol to dobry syn. Ucenie mu sice liezlo na nervy, ale rodicia mu castokrat vraveli, ze aj ked tomu teraz mozno neveri, jedneho dna bude rad ze sa dobre ucil...
Stredna skola. S takymi znamkami ako mal Petko sa nedalo ist nikde inde ako na Gymnazium. Opat podaval krkolomne vykony, uz zacinal chapat svet v ktorom ziju dospely. Chcel ist na vysoku skolu, tak sa snazil kolko to len slo, chcel byt jeden z najlepsich. Rodicia totiz castokrat hovorievali, ze len ty najlepsi sa dokazu uplatnit....
"Super, zobrali ma na vysku!" jasal v den vysledkov prijmacich skusok. Uz to nebol Petko ale Peter, mladenec, ktory sa uz nepotrebuje pytat rodicov, ale vie sa sam rozhodovat. Studium mu islo, kedze celu mladost sa venoval knizkam, ani na vysokej skole mu ucenie nerobilo problemy. Snival o krasnom zivote. Bez starosti, v pokoji neobmedzovany, stastny.
Tuzil po tom najst si zenu, mat deti, kupit si vlastny byt, auto, chodit na dovolenky. Vychadzal z toho co mu vzdy chybalo, tuzil po veciach co nikdy nemal, snival o idylke, o dni ked uz clovek nic nepotrebuje.
Po skonceni skoly mu to islo naozaj excellentne, hned dostal nejake pracovne ponuky, koli jeho vysledkom pocas studii a hned od zaciatku zarabal celkom pekne peniaze. Mohol si uzivat pohodlia a pri tom usporil viac ako poniektory zarobia za 3 mesiace. A vtom prisiel ten den, ked ju stretol. Vedel hned ze je to ta prava a netrvalo dlho nez sa zobrali. Zobral si hypoteku na byt, a z uspor kupil nejake to zariadenie. Uz to nebolo v ramci snov, bola to kruta realita, on bol otec ktory mal milion veci na starosti. Dopredu ho vsak pohanala myslienka na idylku, ktoru si vysnival. Na to ze ked zozenie vsetko to co potrebuju, bude mat konecne svaty pokoj, sadne si doma poobzera sa okolo seba a skonstatuje, ze uz ma vsetko co vzdy chcel. Krasne popoludnie z rodinkou ako z americkeho brakoveho filmu, to by mu stacilo.
Vsetko to islo ako po masle, byt splatil mal uz kupene aj drahe auto, byt zariadeny, draha rodinna dovolenka bola uz brana ako samozrejmost. Svoje deti ucil cielavedomosti sa sebestacnosti. Castokrat im hovorieval z akych chudobnych pomerov vysiel a kam to az dotiahol. Mal velmi dobre deti, keby si pamatal aky bol v jeho detskych rokoch, urcite by mu pripominali jeho samotneho. Kazal im ucit sa, pretoze len ty najlepsi to dotiahnu tak daleko ako on.
Mal skratka vsetko na co si pomyslel, a este k tomu poctivo. Lenze stale mal pocit ze nieco opomenul stale neprichadzalo to spominane stastie, pohoda, proste to co hladal cely zivot.
Zistil ze je uz riadne stary... 60na krku veru nie je ziadna sranda. Pomahal detom v rozjazde ich vlastnych firiem, radil im na cestach zivota, aspon trosku to zamestnavalo jeho hlavu v ktorej sa zacinala vynarat myslienka ktora ho strasne desila. V 70tke uz kapituloval, priznal si to, maximalne 10-15 rokov, viac nie. Boze, ake malicherne cislo, oproti tomu vsetkemu co ma za sebou.
Cely zivot sa ucil, zarabal peniaze, budoval rodinu, zabezpecoval sebe a vsetkym svojim blizkym pohodlie a komfort, a odrazu nevedel co ma robit, jeho zivotne nadsenie pomaly utichlo. "Co teraz? Co mam robit?" nevedel ako sa pohnut z miesta. Jedine co ho caka je smrt, vsetko ostatne uz nemalo zmysel. "Naco mi bude nove auto, naco pojdem na dovolenku, ked mozno zajtra zomriem?" "Naco budem niekomu pomahat, ked neuvidim ovocie ktore to prinieslo?" Jedine co mal v hlave bola smrt, a strasny strach. Nie starch zo smrti samotnej ale z nevedomosti, co sa stane potom.
Zacal chodit do kostola. Zacalo ho to naplnat, konecne mal zase nieco comu sa mohol venovat naplno, cital bibliu rozne svate texty, chodil na vsetky omse a bohosluzby. Zistil ze urobil mnoho zleho za zivot a chcel to rychlo odcinit. Chodil pravidelne na spoved, a snazil sa vyvarovat rovnakym chybam ako uz raz spravil.
Vydrzal takto 5 rokov. Potom ho museli hospitalizovat, mal chorobu s ktorou sa bil v nemocnimi na posteli 6 roky. Do kostola uz nemohol, ale uz ani nechcel. Ani kostol mu nedal spokojnost, vyrovnanost, stastie a slobodu po ktorych tuzil cely zivot. Nenasiel ich nikde.
Uz to vedel, dlho to citil a aj doktor mu povedal ze ma nanajvys 2 tyzdne. Citil, ze sa blizi koniec, citil zufalstvo, lebo vedel ze je absolutne bezmocny ze to neovplyvni, ze uz ho nic nezachrani. Rozhodol sa ze zavola clenov rodiny a povie im to osobne, nechcel aby sa to dozvedeli od doktora. Taktiez este chcel vidiet svojho vnuka, ktory sa narodil jeho synovi, ktory bol v zahranici pred 5timi rokmi. Nikdy ho nevidel.
V tie dni vela premyslal, asi najviac vo svojom zivote. Intenzita jeho myslienok bola obrovska. Hladal kde spravil chybu, hladal riesenia, analyzoval, spominal. Nic. Nenasiel nic.
Ked uz uz mal smrt na jazyku, dorazila konecne ocakavana navsteva. Jeho zena, syn z rodinou a malym 5rocnym vnucikom. Volal sa Petko, po starom otcovi.
Otecko ich predstavil. Maly Petko pozrel na stareho otca a pozdravil. Bol to pre neho neznamy clovek. Napriek tomu vedel ze su nejako spojeny, tak pekne posluchal otecka a robil vsetko co mu kazal predtym ako vosli do lozkovej miestnosti. Po chodbe prebehol pes a po zemi tahal voditko.
Za nim s krikom bezala pani a kricala "Chytte ho, chytte ho!" Maly Petko ako to uvidel, rozbehol sa z usmevom na chodbu, chytat maleho psika ktory utekal o 106.
Ked ho jeho stary otec uvidel, po 81rokoch zivota pochopil to co cely zivot hladal. Mal to stale pod nosom. Bol to okamih, ktory to povedal za vsetkych, no len starcek na posteli si vsimol jeho podstatu.
Ked sa maly Petko vratil z tej blaznivej akcie na chodbe, stary otec ho chytil za ruku a povedal mu.
"Nikdy nic neplanuj!" povedal pokojne a usmial sa, prvykrat po X rokoch. Este raz sa pozrel na rodinku ktora ho s prekvapivym vyrazom pozorovala (naozaj sa dlho neusmial) a naposledy vydychol. Nasiel to co cely zivot hladal.
Autor: JA
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
deathangel
25. 7.júla 2006 09:58
pekne....zaujimave..ma to pointu
2
Super, som rad ze je to zrozumitelne natolko ze to pochopil aj niekto okrem mna
4
Je to celkom fajn ... Iba toľko chcem povedať: mojím životným krédom bolo vždy robiť veci spontánne, trebárs ísť von a stretnúť priateľov a ísť spolu na pivko alebo hrať heka alebo navštíviť kamaráta alebo kamarátku len tak lebo ma to napadlo, spievať si na ulici keď sa mi chcelo, tancovať a jašiť sa ... ide o to, o čom si písal - o ŠŤASTIE. Teraz som už "dospelý" a spoločnosť iba nado mnou krúti hlavou a ja jej vystrčím akúrát tak stredný prst alebo ak chce tak si s kľudom stiahnem nohavice aby mi pobozkali zadok --- nech je sranda ... Ten PETER bol fajn a je fajn, že mal svoj plán, ale zabudol žiť a to je škoda ...
5
myslim,ze tak ako Peter zije v sucastnosti dost ludi,kazdy je len nuteny pachtit sa za istymi cielmi,o ktorych nam vsetci(spolocnost...)rozpravaju ze su spravne a uzitocne a najdolezitejsie a bohvieake...a tym pekne kazdy preserie svoj zivot v praci ,aby sa dostal k zelenym papierikom a aby tie jeho zelene papieriky dostal zas ini ludia,ktori ich zas daju inym ludom...a masineria krasne funguje,lebo jej jednotlive suciastky pracuju ako po masle!Aka to nadherna vizia!
Nechala som sa uniest tvojim blogom trosku
Nechala som sa uniest tvojim blogom trosku
6
Pointa je v tom, ze ludia si cely zivot zamestnavaju hlavu bullshitmi a zanedbavaju to co sa deje prave okolo nich ... a pritom sa staci iba pozriet
Napíš svoj komentár