"Zlatko, baby, kde sa ponáhľaš? Čo si to tak zopakovať?" zaznelo Nine v ušiach práve vtedy, keď sa jej konečne úspešne podarilo potichučky sa obliecť a otvoriť dvere spálne.
" Si prasa", povedala a vybehla z bytu.
Zase sa jej to stalo. To všetko. Depresia, obdobie dna, ako to nazývala sama pre seba. Podľahla alkoholu, tomu chlapovi s modrými očami a telom kulturistu. A po noci plnej drsného sexu utiekla z bytu vo výčitkách. Zase. Vie presne, prečo sa to stalo. Písala si svojím virtuálnym kamarátom. Sú v kontakte niekoľko rokov. Je to skvelý chalan, len Nina nevie ako vyzerá, vlastne ho upodozrieva z toho, že je to nejaký štyridsiatnik, aj keď jej tvrdí, že má len vyše dvadsať. Včera jej napísal správu. Boli to zase tie typické sentimentálne kecy, ktorým kedysi verila. A ktoré ju aj tak vedia niekedy dojať.
Fenomén: Hovorí sa, že každý jeden z nás si je sám strojcom svojho šťastia. Keď sa nad tým zamyslím, vychádzajú mi z toho dva protichodné body.
Ak som sám strojcom svojho šťastia, tak nie je to akosi v rozpore s láskou? Predsa len srdce nerieši, či tie vibrujúce pocity vytvárajú šťastie alebo nie. Niekto by si povedal, ach áno, ale to je už tvoja chyba, že si sa zamiloval...Ale je tu jedno veľké ALE...človek predsa nemôže za to, že sa zamiluje, veď on si predsa nevolí do koho a kedy..
A ona potom z toho dostala depresiu, pretože bola mesiac po rozchode. Skončilo sa jej ročné utrpenie, ktorého sa držala ako kliešť. Dala si záväzok, že sa už v živote nedá dokopy s muzikantom. Jediná vec, ktorá s ním bola dobrá, bol sex. Nie že by nemal nič v hlave, mal, ale bol to egoista a alkoholik. No a Nina tiež nemá k alkoholizmu ďaleko, tak spolu pili celé víkendy, ale v podstate sa mali radi. Ona neskôr pochopila, že chyba je v jej nezávislosti. Teda v tom, že žiadnu nemá. Tiež bola chyba v jeho súložení so ženami, ktoré boli vlhké z toho, že niekto brnká na gitaru a sexi hádže ofinou. A teraz sa z Niny stalo niečo ako bezcitná mrcha. Za tú dobu si kúpila byt, ktorý si platila zo svojho skromného štipendia a z brigády v knižnici. No bolo to konečne niečo, čo bolo len jej a dokázala to sama bez pomoci. A mala skvelú školu. Jediné, čo jej chýbalo bola priateľka, ktorej by mohla povedať aké super nohavičky si kúpila, a to, ako sa cíti. Každý sa potrebuje vyžalovať. Hovorí sa, že každý potrebuje svoje druhé krídlo. V skutočnosti to tak nie je. Človek len potrebuje niekoho, komu sa môže vyrozprávať, kľudne aj nejakému opilcovi, ktorý na druhý deň nebude vedieť, že niekoho vôbec vypočul.
Nina vedela, že to bude ťažký deň. Vždy, keď sa dá pretiahnuť nejakým tupým hovadom, tak sa celý deň utápa vo výčitkách. Ale to si dnes nemohla dovoliť, pretože ide do práce. Prvýkrát si namieri do knižnice, kde bude musieť intelektuálom, teda, len sa tváriacim, že sú intelektuáli, radiť o knihách a tváriť sa veľmi milo. Nenávidí to, tváriť sa, že je milá, keď na to nemá v ten deň náladu. Vošla do veľkej knižnice a svojím zlým orientačným zmyslom našla po pár minútach recepciu.
"Dobrý deň, volám sa Nina Radlianska. Dnes sem nastupujem, ale som trošku zmätená, kde ísť", priznala sa s úsmevom, už na pohľad nepríjemnej päťdesiatničke.
"Ah, slečinka, meškáte. Už ste tu mali byť. Myslíte si, že táto pekná tvárička tú prácu urobí za vás?"
Ty stará zakomplexovaná ježibaba, keby teba vyšukal nejaký úchylák ako mňa, tiež by si mala problém spojiť nohy dokopy a prísť načas do práce, hovorila si Nina pre seba. Nina kľud, upokojovala samú seba, život je veľká hra a najlepší herec vyhráva Oscara, tak sa len usmej a ospravedlň sa jej.
" Prepáčte, moja chyba. Mala som si zobrať skoršiu MHD-čku, pri týchto mestských MHD treba všetko predvídať. Ešte raz prepáčte, pani?" opýtala sa a podala jej ruku, aby sa zoznámili.
Pani Milanová, ako jej napokon s prekvapením na tvári, že Nina na ňu nevybuchla, ako by to urobila, vraj, podľa nej dnešná mládež, prezradila svoje priezvisko. Potom k nej bola veľmi príjemná a s radosťou jej poukazovala pracovisko, na ktorom pôsobí už dvadsať rokov. Nininou úlohou bolo zaradiť na svoje miesto knihy, ktoré si niekto požičal a vrátil, no a tiež pomôcť bludným dušiam nájsť ich knižnú nirvánu. Bolo to celkom jednoduché, celý deň jej zaplnili študenti hľadajúci literatúru potrebnú na štúdium a jeden starý pán, ktorý bol podľa Niny hypochonder. Hľadal knihu, ktorá by obsahovala čo najviac chorôb sveta.
"Nebojte, ešte budete dlho žiť", povedala mu Nina milo.
"Čo si to dovoľujete!" zakričal a odišiel nahnevaný búchajúc svojou barlou. Ťažko znášal to, že niekto prekukol to, že sa bojí smrti. No, kto by sa v jeho veku nebál?
Cica, ty a ja, vzájomná chémia ako včera, dnes večer ťa čakám. Pípla Nine sms. To vážne mu dala svoje číslo? Tomu úchylakovi. Nie, moja zlatá, ty už nepiješ, hovorila si sama pre seba. Blokla si jeho číslo a pokračovala v práci. Deň ubiehal rýchlo, až sa konečne Nina dočkala toho: „Dovidenia, pani Milanová, pekný deň prajem ešte.“
***
Fenomén: Nepremýšľala si niekedy nad tým, že v podstate žijeme život, ktorý nemá vyšší zmysel? Že nech urobíš čokoľvek, nikdy to nebude mať zmysel?
Nia: Vieš, kedysi som premýšľala, kde je moja sloboda? Môj život bude mať zmysel, keď nájdem svoju slobodu. Nájsť ju v láske? Nie je to len závislosť? Cestovať? Sám, to nemá zmysel. Cestovať s niekým, znamená zase tá vzájomná závislosť. Raz mi však doplo čo chcem. Chcem byť niekým výnimočným, kto dá tomuto ľudstvu nádej...tú stratenú nádej...len mám pocit, že som sa stratila....momentálne neviem, kde smerujem...asi som naivná, však?
Fenomén: Moja, ty nie si naivná...asi si len príliš jebnutá na túto dobu...pre ľudí...vieš čo je irónia? Že ty si tá normálna a oni jebnutí....Odchádzam, bozkávam.
Nina sklopila notebook a ľahla si do svojej postele. Rukou pohladkala posteľ a usmiala sa. „Som šťastne jebnutá.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
newcomer
2. 7.júla 2016 19:22
daj mi cislo a bude tvrdy, perverzny sex
Napíš svoj komentár