Dievča, kamarátka, smrť, otázka...

Dievča sedelo na posteli a utieralo si slzy. Tie horúce kvapky, čo padali na hárok papiera zanechávali krásne, mokré stopy. Písala list kamarátke. V ňom slová odporu, prosieb, nenávisti, lásky...
„ Prosím, nech ma niekto vyslobodí!
Nech ma niekto ZABIJE!
Nechcem tu už byť a večne sa trápiť!
Nechcem! Nechcem! Nechcem! Nechcem! Nechcem! Nechcem! Nechcem!
Nevládzem a chcem, aby to skončilo... NAVŽDY!“

Kamarátka nevedela, čo má na to odpísať. Plakala nad nešťastím dievčaťa a nad bezmocnosťou. Mala pocit, že zlyhala, pretože jediná vec, ktorú jej mohla ponúknuť, bola útecha, pekné slová a láska... ale nezaberalo to. Neriešilo to problémy dievčaťa a kamarátka padala hlbšie do priepasti bezmocnosti.

Dievča to skončilo. Egoisticky išla sama von. Egoisticky sa postavila na most a zakričala: „prečo?“... a egoisticky skočila dole!
Myslela si, ako to bude dobré, keď to skončí. Vyrieši to problémy, ktoré ju trápia, nebudú už žiadne hnusné pocity, ale ani príjemné. Nebudú už slzy, ale ani smiech. Nebude už nenávisť, ale ani láska.

Dievča sa tak zhora mohlo dívať na vlastný pohreb. Mala lístok do prvého radu... Ako duch sa pohybovala medzi ostatnými a počula ich myšlienky. Po chvíli sa rozplakala a začala cítiť niečo, čo ju nútilo prosiť o možnosť vrátiť sa. Oľutovala, čo urobila, čo si o ľuďoch myslela...

Množstvo problémov s mnohými ľuďmi zanechala tu dole nevyriešených. Veď čo, hlavne, že sa ich ona zbavila. Nie, pochopila, že to takto nefunguje. Videla rodičov plakať nad jej vlastným telom. Mama sa takmer zbláznila. Otec si ju privinul a plakali spolu. Ich myšlienky sa točili okolo slov: prepáč nám to. Áno. Robili jej problémy. Problémy, ktoré si oni sami niekedy ani neuvedomovali. Niekedy možno až príliš... rozcítila sa nad tým a v tom momente zabudla na všetko zlé, čo sa medzi nimi stalo. Chcela s nimi začaťodznova. Cítila, že sa to tentokrát podarí.

Prišiel ON. Ospravedlňoval sa pri jej tele a ona mu ako duch odpovedala...už dávno mu to všetko odpustila. Už dávno vedela, že ho stále ľúbi, ale nechcela mu to povedať. Nechcela ho len využívať, kvôli svojim náladám.

Prišli spolužiaci, kamaráti, rodina, známi aj menej známi. Ľudia, o ktorých si možno myslela, že ju nenávidia plakali a hovorili k nej v duchu. Všetci sa pýtali „prečo?!“...

Bola však sklamaná, že človek, ktorému verila tu nie je. Poobzerala sa po miestnosti a tu ju zazrela. Jej kamarátku! Bola v kúte, opierala sa o priateľa a dívala sa do blba. Nemohla ísť ku truhle, pretože by ostala s ňou v nej. Nemohla sa s ňou ísť rozlúčiť, pretože stále neverila, že už ju neuvidí. Nemohla jej nič v duchu povedať, lebo vedela, že ju nepočuje a neodpovie jej. Myslela si to. Ona ju počula. Jej otázkou nebolo „prečo?“...ale „ako?!“.. „ako si mi to mohla urobiť? Ako si ma tu mohla nechať samú? Pamätáš sa? KEĎ SKOČÍŠ, SKOČÍM TIEŽ! Teraz tu stojím a ospravedlňujem sa ti, lebo som to nedokázala. Stála som na okraji priepasti a chcela sa zrútiť za tebou. No nešlo to. Neviem prečo, ale mám pocit, že tu musím za teba niečo dokončiť. Mala som tam pocit, akoby si ma tlačila späť a nechcela to... aby som skočila aj ja...a myslíš, že ja ťa nepotrebujem? Si egoista, lebo si skočila! Si egoista, lebo si ma tu nechala!“

Dievča sa zahanbilo a rozplakalo sa ešte viac. Áno, skutočne nechcelo, aby kamarátka skočila. Naozaj ju ťahalo v duchu späť, keď sa deň po jej smrti prechádzala po okraji priepasti, kam tak rady chodievali. Hádzali tam svoje problémy a ťahali sa z nej navzájom. Bolo to ich myslené prepadlisko a pri prechádzaní sa držali za ruky. Akoby sa nechceli nikdy pustiť!

Kamarátka usedavo plakala a triasla sa. Nemohla to vydržať...vybehla von a zakričala: „prečooo?!“

....
prosím, nie! Nesmieš ma tu nechať. Nesmieš mi to urobiť....

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu