Dvaja

Boli dvaja. Nikto sa do nich nestaral. Každý ich rešpektoval. Všetci vedeli, že oni si aj tak urobia po svojom. Tak aj bolo. Robili si čo chceli. Ale vedeli zvážiť, čo bude dobré a čím môžu ublížiť. A oni nechceli ubližovať. Nie ľuďom, ktorých mali radi. Boli stále spolu. Ľúbili sa. A ľúbia sa asi až doteraz. Ale už niekde inde. Odišli. Spolu. Nemohli zniesť, že svet je aj nie je proti nim. Nikto sa do nich nestaral. Ale len naoko. Každý ich rozoberal. Všetci riešili, aké to medzi nimi vlastne je. Závideli im ich vzťah a zároveň nikto nechcel uveriť, že to môže byť až také dobré. Také krásne. Medzi dvomi ľuďmi. Odlišnými. Ani nebolo. Ale oni sa mali radi a tak všetko prekonali. Párkrát jej strelil facku a aj ona jemu, pohádali sa, rozišli sa, ale potom to bolo zase krásne. Ako predtým. Presne tak ako predtým. Oni ale vedeli, že im všetci závidia. Aj ich naoko najlepší kamaráti. To ich bolelo. Aj kvôli tomu sa rozchádzali. Ale potom pochopili, že to je zbytočné. Nemohli bez seba vydržať a aj tak sa stretávali. A nechceli tajne. Ona sa mala odsťahovať. Nechcela. Teda najskôr áno, ale potom, keď spoznala jeho... už nie. Chcela byť len s ním. A tak...

Z mosta. Počítali do troch. Pomaly. Raz on, potom ona. Jeden, dva, tri. Zazmätkovala. Pustila jeho ruku a dívala sa ako padá. Ako sa jej stráca pred očami. Trvalo to len krátko, ale ona to vnímala ako celú večnosť Díval sa na ňu vyčítavým pohľadom. Tiekli jej slzy, kričala, ale neskočila. Aspoň zatiaľ. Dopadol. Tvrdo. Ako na betón. Voda vytryskla do niekoľko metrovej výšky. Otvorila sa pre neho, no vzápätí sa uzavrela. Zobrala mu život. Telo našli vyplavené na hladine. Nejaký okoloidúci to videl.

Zavreli ju na psychiatriu. Vraj jej tam bude lepšie. Bolo jej to jedno. Prišla o jediného človeka, ktorého milovala. Párkrát sa pokúsila o samovraždu, ale vždy ju zachránili. Neustále si vyčítala, prečo neskočila. Chcela, ale nemohla. Niečo ju tu držalo. Nevedela čo. Vtedy. Teraz už vie, že to bol on. Ale on tu už nie je. Nepustili ju ani na pohreb. Vraj by sa zrútila. Lenže ona už bola na dne.

Po roku ju pustili domov s verdiktom : VYLIEČENÁ. Chcela sa ich opýtať, že z čoho. Nie je vyliečená. Nebola predsa ani chorá. Iba ho milovala. A stále miluje. Išla po moste. Postavila sa na okraj a počítala. Do troch. Raz, dva,... niekto ju zachytil. Za ruku. Nejaký chalan. Opýtal sa jej, či jej nešibe. Usmiala sa. Vytrhla sa mu a skočila. Díval sa na ňu a kričal. Ona sa usmievala. Zakričala hlasné prepáč. Dopadla. O pár metrov ďalej ako ON. Voda vzala život aj jej. Telo našli vyplavené na tom istom mieste ako pred rokom telo mladého chlapca. Obaja zomreli rýchlo. Pád im zlomil väzy. Nebolelo ich to. On jej určite odpustil. Teraz sú iste spolu. Už sa netrápia. Sú šťastní a ľúbia sa.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu