Nebolo ani čo. Ozvali sa bolesti od celodenného čakania. Vlastne dvojdňového. Nejedenie mi nerobilo problém. Nebolo to tým. Kŕče vyvolal pocit strachu a beznádeje. A k tomu aj tá moja bezmocnosť.
Láska…Relatívny pojem. Ak ju k vám niekto cíti a vy to neopätujete, neuvedomujete si vážnosť situácie. Až keď sa to obráti. Keď sa zamilujete vy. Do niekoho, kto vám to neopätuje. Najhoršie je, keď sa rozcítite k niekomu, komu ste lásku predtým neopätovali. Tá bolesť je neopísateľná. Nie fyzická. Psychická. Neskôr však príde aj to, že to chcete vyvážiť. Žiletky nie sú problém. Nie samovražda. Len slzy bolesti. Tentokrát však nielen tej vnútornej. Krv z ruky pomaly steká na vankúš a pozeráte sa na ňu akoby vám vyplavovala ten „hnusný“ cit z tela. Cit k človeku, ktorý vás má na háku. Možno takto trpel aj on. Keď ste mu ten cit neopätovali vy.
Neskôr začnete mať pocit, že vás nikto nechápe. Nik nerozumie, že jazvy na tele sú potrebným nástrojom k čiastočnému utešovaniu sa. Každý sa na vás pozerá ako na trosku, ktorá ničí seba i okolie. Sú nejaký ľudia, čo vás majú radi. Viete to, ale vy chcete práve to, čo nemáte. Potrebujete to. Neskôr prídu myšlienky na samovraždu. Nie. To by nebolo fér práve voči tým, čo vás majú radi. Ale predsa len aj tí sú vo svojej podstate pokrytci. Tvrdia vám, že stoja pri vás a pritom vás odsudzujú za to, že nejete, nespíte, žijete vo svojom dva týždne neupratanom byte, kde sa neodostierajú žalúzie. Na byt už aj prestalo svietiť aj slnko, lebo zistilo, že je to zbytočné. Ak náhodou otvoríte okno, keď už nemáte kam hodiť plastový pohárik alebo už máte od žuvačiek plný stôl, začujete z vonku radosť, smiech... a vám je z toho na vracanie, pretože viete, že aj tie deti na pieskovisku sa onedlho budú trápiť kvôli nejakým nemožným ľuďom. Alibistickým sviniam, ktoré ich budú trápiť až pokiaľ sa nevzdajú a neuzavrú sa do seba. Tí druhí si potom povedia, že aj tak vedeli, že sú blázniví. Veď kto už by sa zatváral doma a nevychádzal by von, keď je tak krásne. Ale na čo je nám vonkajšia krása, keď nevieme žiť tú vnútornú?
Ľudia sa navzájom trápia a zvaľujú to na iných. Zo seba vždy urobia najväčšie chudiatka a iní ich ľutujú. Zo všetkých strán sa valí obviňujúce „ty!“. A vy ste opäť v depresii. Sám zo svojimi neutíchajúcimi myšlienkami a otázkami. Nepočúvate rádio, nepozeráte telku, len sedíte na zemi a dívate sa do steny a... čakáte. Na niečo, niekoho. Ale ani vy neviete na čo. Možno na toho milovaného človeka. Ale keďže ste aj vy LEN človek, iste ste ho už medzitým obvinili zo všetkého, čo sa vo vás a vašom okolí deje. Ale za to si môžete len vy. Nikto iný nám neprikázal zamilovať sa, trápiť sa...
Tak potom zas len : Načo žiť?
Ale nie. To je len obyčajný alibizmus ľudí, ktorí si nevedia pomôcť. Aj keď sa vám zdá, že to ste práve vy...nie ste. Vždy je možnosť. Dve možnosti na výber. Potom si uvedomíte, že to s tým slnkom môžete skúsiť ešte raz. Veď vám bolo vtedy na lúke so psom tak dobre. Alebo s kamarátmi na kúpalisku, v hore...
Otvoríte okno. Nadýchnete sa a...rozplačete sa. Obzeráte si svoje zjazvené ruky a chytíte žiletku. Zrazu si to uvedomíte. Celá táto bezodná depresia mala význam. Bola dlhá, krutá, ale je zvládnutá. Takmer. Už len vyvetrať, odostrieť žalúzie. Slnko vás oslepí tak, že pár sekúnd nič nevidíte. Potom sa však pozriete von oknom a zistíte, že svet je krajší ako kedykoľvek predtým. Nahlas sa rozosmejete a z plného hrdla zakričíte. Nič konkrétne, len nejaký zvuk čo vám vychádza zvnútra. Poupratujete byt a idete von. Nové zábradlie pred domom sa vám zapáči a vy sa opäť usmejete. Stretnete milovanú osobu, klesne vám nálada, ale aj napriek tomu sa pozviechate a pozdravíte s úsmevom. Aj keď si vás nevšíma, nevadí vám to. Máte totiž kamarátov. Takých naozajstných je málo a sú o to cennejší.
Krásna predstava...
Škoda, že až príliš idealistická.
Väčšinou sa totiž od vás takmer všetci odvrátia, alebo to nezvládnete vy.
Ale vždy je pre čo žiť...tak buďte radi, že máte čo máte a nežiadajte od života nemožné. Alebo aspoň neseďte so založenými rukami a nedívajte sa na svoj pokles...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
nonormal
28. 5.mája 2007 17:47
Krásne napísané... a ty si tvrdila, že nemá zmysel aby si písala blogy???
2
tak toto bolo uzastne napisane...vazne...presne tak to je si myslim teda aspon podla mna a mojick pocitov
Napíš svoj komentár