Išla po chodníku a zrazu zastala. Nie, že by chcela, ale prilepila sa jej podrážka o žuvačku.
„Do riti!“, zakričala si. Chvíľku sa tvárila nervózne, ale potom ju to rozosmialo. Smiala sa nahlas a z chuti. Okoloidúci si určite museli pomyslieť, ale jej to bolo jedno. Nezáležalo jej na názoroch iných. Robila všetko, čo cítila, že je správne a vedela, že nikomu neublíži. Aj keď sa jej to občas vymklo a ublížila osobám, na ktorých jej záležalo. Vedela priznať chybu. Kráčala ďalej. Zapálila si cigaretu. Pozorovala utekajúci dym, ktorý ju občas poriadne zaštípal v očiach.
„Ach, keby som sa aj ja tak mohla občas vypariť, rozplynúť, ako ten dym.“, opäť sa chvíľku zamýšľala nad významom miznutia a ako sa asi musí cítiť ten dym a potom sa rozosmiala.
Z času načas sa cítila ako schizofrenik, pretože sa jej niektoré veci zdali smutné a hneď na to vtipné. Pozerala na veci z dvoch strán a takmer vždy vyhrala tá, pri ktorej sa smiala. A tak sa i napriek tomu, že vnútri neustále uvažovala o smutných veciach, stále len usmievala. Keď náhodou nemala dobrú náladu, každý za ňou chodil s otázkami: „Čo ti je?“ „Čo sa ti stalo?“... nenávidela to, pretože keď nechcela odpovedať a odbila niekoho, že sa nič nestalo, že je pohode, tak stále otravoval, že jej musí niečo byť, keď sa nesmeje. A takto dookola. Prečo niektorí ľudia nechápali, že chcela mať aspoň chvíľku pokoj? Nesmiať sa, skúsiť, aké je to byť vážna... Veď mala na perách úsmev takmer stále.
Skočila pod vlak. Skončila zo životom, pretože zistila, akí sú k nej ľudia. Jej kamaráti sa navzájom ohovárali. Vždy dvaja, traja, keď tam ten dotyčný nebol. Nemohla vystáť, že sa určite tak rozpráva aj o nej. Aj keď ju presviedčali a hovorili, že ju majú radi, neverila. Stále len uvažovala, čo si o nej myslia. Nie, bolo jej jedno, čo si myslí cudzí človek, alebo len známy... Ale nie jej priatelia. Tí skutoční priatelia. Aj keď ich nebolo mnoho, milovala ich nadovšetko a bola by ochotná pre nich aj umrieť. Svojím spôsobom to aj urobila. Umrela pre nich, aby nemuseli viac trpieť jej v poslednom čase rozrastajúcu náladovosť. Jej strach. Strach zo vzťahu, aj keď sa už na prvý pohľad každý dovtípil, že sa ona aj on majú radi. Áno, nechcela ho a pri tom po ňom tak túžila. Nemohla sa dívať a počúvať, ako z každej strany znie: „Prečo s ním nechodíš?“ „On ťa má rád, prečo mu nedáš šancu?“
To nikto nechápal, že ona to nedokázala? Nevedela niekomu patriť. Nevedela, čoho sa bála, ale jednoducho mala voči láske blok. V jeho spoločnosti sa cítila skvelo. Keď ju držal za ruku, hladil, bozkával. Ale vždy sa po chvíli spamätala a utiekla. Ako malé dievčatko, keď sa zľakne.
Nevedela, že nič z toho, čo si myslela o kamarátoch nebola pravda. Skončila to egoisticky a neuvedomila si, že on bude za ňou smútiť. Nielen on. Aj jej kamaráti. Aj keď si občas medzi sebou povedali, niečo o nej, o tom, čo urobila, mali ju radi. Veľmi. Ona to však nevidela. Bola zaslepená tým, že každý na svete je svinský pokrytec a klame ju. Skutočne verila len jednej osobe. Svojej skvelej kamarátke a tej napísala na rozlúčku list. Nechala jej ho pred dverami. Na obálke jej meno:
„Ďakujem ti,
že si mi stále pomáhala....
Že si ma vypočula, keď som to potrebovala.
Že si chápala, kedy sa máš opýtať, čo mi je a kedy ma máš nechať tak.
Že si znášala moje neustále meniace sa nálady a aj tak si so mnou bola...
Že si sa snažila (a darilo sa ti... ma rozveseliť, keď som bola smutná.
Že si mi radila, čo mám robiť, aj keď od ostatných by som to nezniesla....
Ďakujem ti,
že som ťa stretla a spoznala...
Že ma niekto doviedol ku koňom...
Že si ma brala, aj keď som pre ostatných bola iba „dievča z mesta“.
Že si sa ma zastávala, aj keď potom nadávali aj tebe.
Že si stála za mnou a obhajovala ma, aj keď ostatní mlčali a dívali sa na mňa.
Že si mi pomohla, keď som to najviac potrebovala, keď som si myslela, že je všetko stratené
Ďakujem ti,
že si mi nedovolila stať sa prihlúplou meštiačkou.
Že si ma naučila, ako sa mám správať.
Že si bola trpezlivá, keď mi to nešlo a zraňovala som ťa.
Že si sa na mňa nehnevala nikdy viac ako 1 deň, ktorý bol pre mňa ako mučenie.
Ďakujem ti,
že si....!
Že si tu bola pre mňa.
Že si tá jediná, ktorá ma dokázala pochopiť vo všetkom, najmä vo veciach, ktoré sú pre iných maličkosťami, hlúposťami.
Že si mi urobila to super cd...
Že si THE BEST!!!
Pre mňa!
Bola si, si a navždy budeš, nech sa stane čokoľvek!
Teraz to už môžem povedať s istotou...po toľkých rokoch!
Stále sme si mali čo povedať, smiali sa na všetkom! Najmä na sebe...
Neviem, čo by som bez teba robila!!!
Si prvý človek, ktorému som úprimne povedala: Ľúbim ťa!
A je to tak... Navždy budeš moja prvá ... tá: THE BEST!“
Dievča dočítalo list a zazvonil jej telefón. So slzami v očiach si prečítala prijatú sms-ku.
Autorka listu je mŕtva. Zakričala z plného hrdla: „Nieeeeeeeeee! Prečo?“
Slzy radosti a šťastia z listu adresovanému jej vystriedali slzy smútku a zúfalstva. Mala chuť umrieť. Pre ňu. Ísť za ňou. Vidieť ju, objať, poďakovať za všetko. Ale nemohla. Bolo neskoro. Nestihla ani zbohom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
To nesmieš!Teda môžeš,ale ja nechcem!!!
Kto mi bude robiť konkurenciu v kučeravosti vlasov???
-