Pozrela som dole. Bol tam. Išla z neho hrôza. Bála som sa viac, ako inokedy. Viac, ako keby som mala ostať sama. Navždy. Napriek môjmu strachu som kráčala pomaly. Opäť som sa obzrela. Bol už takmer za mnou. Chcela som utekať, no nemohla som urobiť ani krok. Chcela som zakričať, no nevyšlo zo mňa nič iné ako tichý vzlyk. Netušila som, čo bude ďalej, no približoval sa.

Odrazu som sa prestala báť. Mohla som bežať, ale nechcela som. Mohla som kričať, ale ani to som nechcela. Dobehol ma. Vlastne dokráčal ku mne, pretože nebežal. Objal ma a ja som zacítila niečo zvláštne. Cítila som celý svoj život pod sebou. Bola som odľahčená od starostí aj radostí. Po sekunde som necítila nič. Ani strach, ani bolesť, ani radosť... jednoducho som bola nad zemou, ale pod nebom.

Obzerala som sa dookola, ale nikoho som nevidela. Ale chcela som. Tak som sa pozrela hore a potom znova dookola a uvidela som ich. Ľudí. Všetkých, čo som kedy poznala. Možno aj nepoznala. Boli podo mnou. Úplne dole a dívali sa na mňa. Všetci naraz. Zrazu som ich tam nechcela. Ale neodišli. Pozrela som sa hore a dole, ale oni tam stále boli. Neodišli ani keď som začala kričať. Ukazovali na mňa prstom a volali moje meno. Pri tom sa nahlas smiali. Prosila som, nech prestanú, ale neprestali. Akoby ma vôbec nepočuli.

Pozrela som sa na neho a on ma pustil. Padala som nekonečne dlhú chvíľu, počas ktorej doznievali hlasy a výsmech tých ľudí. Ja som sa dívala na neho. Pohľadom vyčítavým a plným strachu a smútku. Nepohol sa. Iba sa díval na mňa.

Odrazu som dopadla. Tvrdo, no nič ma nebolelo. Zhasli svetlá. Zmizol. Nevedela som kam, ale vedela som, že sa vráti. Vráti sa v tme so svetlom a znova pôjde všade za mnou. Tá predstava ma desila, ale nedalo sa s tým nič robiť. Bola som bezmocná. Nechcela som to naďalej zažívať. Naďalej trpieť. Ale vedela som, že budem. Až do smrti. Vedela som to. A ubíjalo ma, že s tým nemôžem nič robiť. Nedalo sa ani vyhrážať, ani sľubovať, ani prosiť. Nemohla som robiť nič. Ostávalo mi jedine sa s tým zmieriť. Ale ani to som sa nedokázala.

A tak ma to prenasledovalo. Stále. Milovala som preto tmu. Úplnu tmu. Bez jedinej lampy, sviečky, či kúsku svetla. To bol môj svet. A nechcela som ho vymeniť za nič na svete. Nikdy!

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
punkgirlll  27. 5. 2007 19:09
pekne..to si ty wymyslela ?? .a k tej tme .. tu milujem aj ja
2 
fotka
vasilko  27. 5. 2007 20:14
jej, moja draha priatelka, zase krasa. uuuplnee psycho, depresia je uz zazrata zacnem aj ja holdovat tme
Napíš svoj komentár