Keď je osemnástka nafigu

Ano, život je kolotoč, život je krutý, šialený, nikdy nevieme čo môžeme od neho čakať, čo a koho nám postaví do cesty...je to proste ŽIVOT ! Každý máme svoje problémy, starosti, mnohých z vás už život zrazil na kolená, vysmial vás, naplul do tváre...a každý z nás okúsil tú jeho trpkú časť.
I ja som to zažila, no teraz vám nechcem tlačiť do hlávok moje problémy. Určite máte toho sami dosť a čítať o ďalšej zdepkovanej duši, nikdy nepadne príjemne. Ako mi už niekoľko krát povedal môj brat "a čo ja s tým mám? To sú tvoje sračky!" ..nuž áno...má bohužiaľ pravdu.

Ľudia by snáď ani nežili, keby sa nemali s čím popasovať, keby tu bol absolútny kľud a oni by nemali čo riešiť, nemali by sa s kým hádať, nebolo by si kde vybíjať svoju zlosť....no a na to všetko(i oveľa viac) sú tu ľudia a tie ne/zmyselné problémy.
Musíme ich riešiť, musíme sa s nimi popasovať sami...no nie vždy sa nám to darí a práve v takých chvíľach sú tu ONI....Priatelia...s velkým P..pretože len ozajstný priateľ si to zaslúži.
Mnohí z nás majú to nešťastie, alebo smolu...že v "čiernom" období nemajú nikoho, kto by ich objal, vypočul...poradil im. Toho, kto by sa vám súcitne díval do očí, keď sa mu zdôverujete...ten, ktorý si to vaše tajomstvo uchová v sebe. Ten, ktorý aj keď možno nemá zrovna pre vás radu, pohladí vás po pleci a súcitne povie "je mi to ľúto. Ty si si to nezaslúžil" A vy viete, že to myslí naozaj úprimne, viete, že keď sa otočí chrbtom na odchod, na jeho tvári sa neobjaví škodoradostný úsmev. Viete, že neodchádza navždy aj s časťou vašej duše, viete, že ju nezapredá... Lebo je to Priateľ...čo trápi vás, to trápi i jeho. Priateľ, ktorý vás privíta aj na druhý deň a jeho prvá otázka znie "Už ti je lepšie?"

Môj osemnásty rok je naozaj dosť biedny...no mohol by byť oveľa viac, kebyže pri mne nestoja Priatelia.
Nie je ich veľa. V porovnaní s niektorými ľuďmi, ich je dokonca len biedna hŕstka.
No Kamaráti, ktorí vám povedia, že pri vás stoja stále, nech sa deje čokoľvek, čo sú tu pre vás vždy....Kamaráti, ktorým sa vykeciavate o vašej prvej láske, všetučičko všetko...dopodrobna..., vystávate s nimi denno denne po škole, kým sa rozlúčite a rozoberáte veci reálne i nereálne (že Gabika? )....Tí, ktorým sa zdôveríte s problémami v rodine, to čo vás na otcovi či mame a bratovi štve a vám sa potom dostane na telesnej do ruky list, v ktorom vás úprimne ľutuje a ponúkne sa ako bútľavá vŕba (že VeroNika? ) Tí, s ktorými si výjdete do kina, lebo už máte plné zuby učenia a nebaví vás rozmýšľať nad krutosťou života (že Ivka? ) Tí, s ktorými spoločne nadávate na fotrovcov, robíte cez hodiny blbosti a ohovárate profákov(že Fionush? ) Takí, ktorí sú ochotní zbiť chalana, ktorý vás opustil (že Luci? ).....Tí, čo do vás cez hodiny vŕtajú, až máte v pleci pomaly dierku a vkuse niečím rýpu, ale vám sa pri tom objaví na tvári úsmev(že Mirko? ) .....
.....a v neposlednom rade najlepšiu Kamarátku, ktorá je vám ako sestra (keď máte iba staršieho brata a tá vás svojimi slovami rozveselí...odrazu nájdete ten skrytý svetlý bod a na vašej tvári sa znenazdajky objaví úsmev. Tá s ktorou uzatvoríte dohodu, že uz žiadneho chalapa z netu Tá, ktorá na generálnej skúške zo slovenčiny písala v slohu o zaujímavom človeku, Vás(že Monika? ......
......tak takýchto človiečikov ja považujrm za tých skutočných Priateľov...s velkým P !

Touto cestou chcem upozorniť na tých, ktorým patrí moje obrovské ĎAKUJEM !

Neskutočne si ich cením...a skladám im, ale aj ostatným ľuďom, čo sú skutočnými Priateľmi...poklonu.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu