Hompáľajúc nohami a sediac na hrubom konári starého dubu sa vyškierala slnku, ktoré chcelo zohriať jej vychladnuté srdce.
Veľká ale stará chalupa so zničenými šindľami sa vypínala medzi ostatnými. Chodníček od stromu k nej bol už vychodený natoľko, že tráva by darmo dúfala tam ešte niekedy vyrásť. Lemovali ho ploské kamene a na každom z nich bolo bielou kriedou napísané to isté. Jedno meno. Tulipány už niekoľko rokov rastúce pod konárom osamelého stromu, tento rok nik nevidel. Za tri týždne ich ubili hompáľajúce sa nohy.
Vzala do ruky ceruzku zastrčenú za pravým uchom, na kolená si rozprestrela dokonale špinavý papier, ktorý dovtedy držala zložený v ľavej ruke a pokračovala vo svojom diele. Musela kresliť rýchlo, zapáchajúca mrcina pri okraji chodníčka bola už v polorozklade.
Od prečítania posledného riadku v liste uplynul mesiac aj pár dní. Na začiatku plakala hlasno a intenzívne. Hlava akoby sa jej naplnila klincami, ktoré chceli každú chvíľu vystreliť von. Už sa viac nechcela cítiť ako niktoš topiaci sa v zazátkovanej fľaši. Odišla na dedinu do domu po starých rodičoch. Domu, ktorého požiar rozprávkovo pohltil ich telá. Zrekonštruovaná bola iba jedna izba. V nej spávala i jedávala. V nej sa smútok a žiaľ premieňal na strach a chlad. Po nociach plakávala toľko, až nakoniec už nemala čo plakať. Jej vnútro sa premenilo na prach.
Bála sa, neskutočne sa bála a predsa z domu neodišla. Noc čo noc pociťovala mráz na svojom chrbte, až nakoniec schytila pero a papier a začala mu písať o svojom mučivom strachu. Dni boli krásne, slnečné, teplé...
No večer sa izbica opäť ponorila do pavučiny temnoty, neistoty a úzkosti.
Po niekoľkých prebdených nociach, kedy znovu rozpisovala svoju utrápenú dušu a sadal na ňu opar driemot, zaznelo odo dverí tiché ťukanie. Klepot, tajuplný klepot vychádzajúci z nočných temnôt. Sediac pri stole, pootočila hlavu ponad plece. Cítila jemný závan vetra a dotyk na chrbte. Zmeravela, no nemala v úmysle utekať.
Prechádzala sa nočnými uličkami dedinky. Obišla starú nefungujúcu fontánu o ktorej sa tradovalo, že jediná vhodená minca vyplní všetky priania. Nikdy tam tú mincu nevhodila. Zabočila doľava. Zastala až pri nízkej budove továrne. Oprela sa o jej mramorovú stenu a zhlboka si vydýchla. V tme nevidela takmer nič. Až keď si jej oči privykli, zbadala siluetu. Vnútorná panika ju akoby priklincovala na mieste. Postava sa približovala...bližšie... až sa jej napokon uši zaplnili zvukom plytkého dýchania. Pocítila chlad na svojom páse. To ju On držal mŕtvolne studenými rukami. Kapucňa zakrývala jeho vlasy, no hlboké čierne oči spod nej akoby žiarili. Predstavila si ho ako vraha v čiernom plášti. Trhlo ňou. Pomýšľala na útek. No vtom ucítila chladný dotyk ocele na obnaženej pokožke svojho krku. Jeho dych pošteklil jej vysušené ústa. Do nosa vtiahol lahodnú vôňu jej vlasov. Mozog akoby prestal fungovať. Jej srdce sčernelo a prsty kĺzajúce pod tričkom hore až k jej prsiam, to vnímalo ako útechu. Útechu za ten žiaľ a bolestivo prekrásne spomienky. Na okamih zachytila jeho uhrančivý pohľad a potom sa mu oddala. Nie len uboleným telom, ale hlavne rozorvanou dušou. Predala mu všetky svoje myšlienky, sny, všetky svoje túžby...
V ten večer pred strachom neutiekla. V ten večer so strachom splynula.
Mrcina už prehnila. Ostali po nej len ohlodané kosti. I zápach sa stratil v povetrí.
V hlave jej skrsol nápad. Geniálny nápad. Pousmiala sa. Dokončenú kresbu starostlivo poskladala. Ceruzku vymenila za pero a do listu pripísala ešte pár riadkov. Vložila ho aj s kresbou do obálky. Zoskočila z konára stromu a so zavretými očami kráčala po vychodenom chodníčku. Poznala ho už aj po pamäti. Denno-denne. Otvorila oči, podišla ku schránke a otvorila ju. Jazykom prešla po vrchu obálky a zalepila ju. Položila ju na kopu ďalších obálok v schránke. Aj táto bola bez známky a bez adresy. Znovu sa vyškerila slnku, vzala z izbice jeden jediný predmet a opustila dedinu.
Električka ju zaviezla až na to veľké sídlisko. Vystúpila po nekonečných schodoch, prešla okolo škôlky i polorozpadnutej základnej školy. Opovrhujúco si premerala vysoký smrek pred vchodom. Našťastie šiel jej smerom neznámy. Prekĺzla dverami popri ňom. Vstúpila do výťahu a vtedy sa jej vybavil jeden z množstva obrazov. Zahnala ho pokrútením hlavy. Výťah nečujne zastal na treťom poschodí. Vystúpila a zamierila k bytovým dverám. Po zaklopaní sa dvere otvorili. Pozrela na neho so žiarivým úsmevom. Prekvapene na ňu hľadel. Takmer ju nespoznal. Tú mŕtvolne bledú tvár.
„Len na pár slov a hneď odídem“ prehovorila prázdnym hlasom. Čudujúc sa, vpustil ju dnu.
Usadil ju na stoličku v kuchyni, zatiaľ čo on pripravoval čaj. Sledovala ho. Aj jeho prsty, ktoré tak milovali cigarety. Prsty, kedysi hladiace aj ju. Potom sa zamerala na jeho pery, ktorých chuť tak dávno cítila na tých svojich. Tie isté pery, teraz už istotne milujúce inú a tie prekliate cigarety. Prečo ony boli tým jediným svetlým bodom v jeho utrpení?! Prečo sa oplatilo vstávať len kvôli nim?! Prečo nebola tou nádejou ona?!
Hoci sa snažila, hoci pri ňom stála v tme jeho dní... Bola mu ľahostajná.
Vyhrnula si nohavicu na pravej nohe a zovrela medzi chudými prstami malý nožík. Nečujne vstala zo stoličky. So šepkajúcim milujem na perách mu podrezala hrdlo.
Dovtedy nečujné ticho prerušil zvuk črepín šálky, ktorá sa roztrieštila na dlážke.
„Áno miláčik, už mi viac neublížiš“
Sklonila sa k nemu a šepla mu do pier: „Tvoje srdce navždy patrí iba mne... „
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
martinka1112
2. 4.apríla 2007 14:58
jeee to je pekne a pekne pises,naozaj pekne
2
Len jedna otazka - Michal este zije???
Alebo ako to mam chapat teraz....
UZ mi nerob stresy, bracho......
Alebo ako to mam chapat teraz....
UZ mi nerob stresy, bracho......
3
Veve, nie....isla som za nim a podrezala som mu hrdlo. Co si zosalela??? Ako sa mozes nieco take opytat bracho? Nie som psychicky narusena osoba:p (aspon si to myslim)
Tato poviedka ma v sebe autobiograficke crty, ale hlavna postava ich nema. Hlavna postava nie som ja. Postava v mojej poviedke zosalela zo strachu a smutku prezivaneho v tom starom dome. Z tej hrôzy jej az preskocilo...splynula so strachom...cize sa uz viac nebala. Nebala sa urobit ten otrasny krok...zabit toho, ktoreho lubila.
To by som ja urcite nespravila
Tato poviedka ma v sebe autobiograficke crty, ale hlavna postava ich nema. Hlavna postava nie som ja. Postava v mojej poviedke zosalela zo strachu a smutku prezivaneho v tom starom dome. Z tej hrôzy jej az preskocilo...splynula so strachom...cize sa uz viac nebala. Nebala sa urobit ten otrasny krok...zabit toho, ktoreho lubila.
To by som ja urcite nespravila
4
ake pekne je to !!!normalne ,ked som to citala,tak som sa nevedela dockat konca ,ze ako to skonci......akoze dost napinave
...a najviac sa mi paci ta cast ,ked splynula so strachom (pecka)
...a najviac sa mi paci ta cast ,ked splynula so strachom (pecka)
Napíš svoj komentár