„Že? Veď je ešte len september!“ dala mi za pravdu a z bočného vrecka školskej tašky si vytiahla kľúče. „No dobre Soni, tak ja už idem, ešte sa mám stretnúť so sestrou“.
Prižmúrila som na ňu oči, pretože ostré jesenné slnko sa mi vyškieralo rovno do tváre. „Bežkaj, tak zajtra zas v škole“ usmiala som sa na ňu ako vždy. Gabča urobila to isté s pozdravom a rozišli sme sa každá svojím smerom.
Otváram dvere do bytu. S povzdychom zhadzujem tašku na zem. Kto to kedy videl nosiť toľko kníh do školy? Do kelu aj s tým všetkým. Dvere som zavrela o čosi silnejšie, než som pôvodne zmýšľala. Vyzula som si tenisky a automaticky zamierila do izby. Na jej prahu som však prudko zastala. Doma bol už brat, no nebol sám.
„Ahoj“ počujem hlas toho chalana. Odniekiaľ mi je známy. Určite som ho už videla. Prečo sa mi zrýchlil dych? Veď je to len Paľov kamoš.
„Ahoj!“ prinútila som sa nakoniec ho odzdraviť, pripadala som si hlúpo, stála som v tých dverách ako prikovaná. Hej! Toto je moja izba! Ja som tu pani. Tak prečo sakra stojím stále pri Frodovi? Frodík na plagáte je až príliš zaujatý svojím mečom. A mňa nemá kto postrčiť vpred. „Čau Dilino!“ adresovala som svojmu bratovi. Zdalo sa mi, že som až príliš dlho ticho. Samozrejme, ako inak, priamo pred týmto chalanom ma môj jediný bráško musel odzdraviť tou nezmyselnou prezývkou „kaprík“. A ešte ma k tomu aj poslal preč. S radosťou Palinko, s radosťou pôjdem. No prv, než som sa stihla čo I len otočiť, znovu začujem hrubý hlas toho chalana. Čože? On sa pýta brata, či nás nepredstaví? Šibe mu? O toto žiadať môjho brata? Veď ten ho asi pri najbližšom tréningu zmláti. Áno, tréningu. Medzičasom som si stihla spomenúť, odkiaľ „neznámeho“ poznám. Asi pred pol rokom, sediac s kamoškami na tribúne, som ho zbadala ako si čosi s bratom dohadujú. Počas volejbalového zápasu, pod sieťou. Chlapci, veď hráte. Letí na vás lopta.
Videla som na bratovi, akú veľkú „ochotu“ musí vyvinúť na to, aby spravil to, o čo ho kamoš žiadal. Ja by som bola najradšej, keby mu toto bláznovstvo ani nebolo napadlo. Odrazu som sa zas nemohla pohnúť z miesta. Prezrela som si oboch, no uvedomujúc si, že čím skôr budem mať toto za sebou, tým lepšie. Podišla som teda k nim. Ani neviem ako sa to celé zomlelo, no už som stískala ruku Jakubovi. Pekné meno, Jakub. Pomyslela som si. Keď som úspešne absolvovala túto skúšku, radšej som čo najrýchlejšie zmizla z izby. Privrela som za sebou dvere, nech sa brat nerozčuluje. Zamierila som do obývačky a hodila sa na gauč. Ani jeden program v telke nebol natoľko zaujímavý, aby ma vytrhol z náhleho prívalu veľmi zvláštnych myšlienok. Na Vive akurát rappoval nejaký Nemec. V klipe sa okolo neho krútili sporo odeté ženské. Kukala som na toho rappera, no pred očami som mala kohosi iného. Mal mikinu s kapucou, dobré gate. Ani neviem ako to na mňa prišlo, no podvedome som sa usmiala. Dokelu! Veď on mal zelené oči! Až teraz som si to uvedomila. To som u chalana už ako dávno nevidela. Hnedé vlnavé vlasy, ktoré mu stáli na všetky strany. Možno neuznáva hrebeň. O to lepšie, aspoň sa nezľakol keď videl mňa. Nie žeby som sa nezvykla česať, no raz, vždy ráno stačí.
Ten chalan sa mi páči. Budem nenápadná, veľmi nenápadná. Pár krát som sa teda objavila v izbe a vzala si odtial raz jednu knihu, raz blok. V mojej izbe sa nájde kadečo. Po očku som ho zakaždým sledovala. Sakra, ten chalan sa dosť dobre oblieka. Všetky, pre mňa v tú chvílu nepotrebné veci som naskladovala na stole v obývačke. Tentoraz som sa neprítomne zapozerala na mini škriekajúce dievčatká nejakej japonskej skupiny. S rozplývania sa nad niekým, koho vlastne ani nepoznám, ma vytrhli hlasy tých dvoch. Už odchádza? Škoda.
„Maj sa!“ odzdravila som ho len takto krátko. Veď som predsa nenápadná, nie? Ale neskrývaný úsmev na mojich perách ma možno trošičku prezradil.
Otváram Windows media player. Nirvana-Smels like teen spirit. To je to pravé orechové pre túto chvílu. Potrebujem vypnúť, vybúriť sa pred tým, než pôjdem za Mončou, najlepšou kamoškou. Vraj sa potrebuje so mnou zhovárať. Naše cesty sa po príchode na strednú rozdelili. Bývame však v tom istom paneláku, takže jej život otravujem I naďalej. Nikto doma. Všade tma, len v mojej izbe sa svieti. Otec v práci, mama v telocvični. Paráda. Pridávam na hlasitosti. Poriadne si tú hudbu vypeckujem. Nevnímam nič naokolo. Som len ja, krútiaca stolička, hudba a moje rozpustené vlasy(som ako v extáze). Pohadzujúc hlavou, si pospevujem, hoci sa trafím len do každého piateho slova. Som tak úplne mimo všetkého, až ma skoro vyhodí zo stoličky, keď pocítim dotyk ruky na mojom ramene. Prekvapene sa obzriem. Môj doslova vyhúkaný a vymätený výraz spočinie na tvári môjho brata. A Jakuba tiež. Bratova otázka „akože o čo sa pokúšaš kaprík?“, pomedzi smiech, ide akosi mimo mňa. V hlave mi začalo hučať a cítim ako sa mi líca naplnili krvou. Trápnejšie sa už ani cítiť nemôžem. Čo som kedy komu zlé urobila?! Hej, smiala som sa na starenke, ktorá sa vyrútila do uličky utobusu, keď šofér skoro nevybral zákrutu. Ale nedalo sa tváriť sa vážne. Bože, neznášam ťa!
Okrem brata sa už na mne smeje I Jakub. Doslova mi to trhá uši. Rýchlo vypínam hudbu. „Ste obaja hrozní, chcela by som vedieť čo robíte vy dvaja, keď ste sami“ zamračene som adresovala obom naraz. Musím sa zdekovať. Vypadnúť čo najrýchlejšie. Nedokážem zodvihnúť pohľad. Musím mať líca červenšie než Marfuša. „Nevedela som, že prídete“ nazlostene som dostala zo seba posledné slová a odkráčala som preč.
„Nabudúce ti pošleme SMS“ počujem za sebou bratov smiech. Mumák. Vyschlo mi v hrdle. Napúšťam si do pohára čistú studenú vodu. Zrak mi zastane na hodinkách. Pôjdem k Monči skôr. Tu už nemienim zotrvať ani o minútu dlhšie. Naberám odvahy, aby som do izby vstúpila znovu. Musím, pre to jediné aby som si vzala mikinu. Rýchlo si obliekam bundu a už miznem v tmavých priestoroch vchodu.
Toto nie je možné, ešte aj Monča sa na mne rehotala, keď som jej vyrozprávala aká nehoráznosť sa mi prihodila. No vyzvedala, chcela vedieť všetko. Dopodrobna, ako Jakub vyzerá. Pri zmienke jeho zelených očí, uznanlivo prikývla a potľapkala ma po pleci. „Mmm…takého ber, to nenájdeš tak často!“ Zakaždým mi radí, aby som „brala“. No, čo sú tí chalani jablká? A Jakub…to je nedosiahnuteľná méta. Určite má dievča, je skúsený po všetkých stránkach. Macher. A bratov kamoš. Jednoducho nemožné.
Pouličná lampa pri našom vchode zas nesvieti. Mám strach, že na mňa spoza paneláku vybehne nejaká besná líška. Obrátim pohľad k Mončinmu vchodu č. 1. Pri našej 5-ke absolútna tma. Zo zadného vrecka nohavíc vyťahujem mobil. Aby som trafila klúč. Na stene vchodu nahmatám vypínač. So zamysleným výrazom a sklopenou hlavou míňam schránky. V túto večernú hodinu som lenivá výjsť hore pešo. Preto si nechám privolať výťah. Ktosi zbehol posledné schody a skoro do mňa vrazil. Až mi dych vyrazilo, keď zistujem, že tú tvár spoznávam.
„Prepáč za to hore, no nedalo sa ináč. Musíš sama uznať, že by si sa aj ty smiala“ Počúvam, ako sa odrazu Jakub rozhovoril. Čo jednoducho neprešiel okolo mňa? Prečo ho ešte zaujímam? Ukázala som mu najvtipnejšiu scénku týždňa. Čo ešte chce?
„Vieš..“ rozhodla som sa nenechať sa strápňovať ešte viac. Hrdo som sa vystrela, no moju odvahu zrazu prerušil príchod výťahu. Neotvorila som ho. Znovu som pozrela na chalana stojaceho predo mnou. „Máš pravdu, smiala by som sa“ Prichytila som sa pri úsmeve.
Pozorujem, ako si dal ruky do vrecák tej štýlovej mikiny. „Ak mám pravdu povedať, aj ja sa správam čudne, keď som doma sám“. Tak toto ma zaujíma. Čo môže taký dokonalý chalan (áno, v tej chvíli mi dokonalo fakt pripadal), ako Jakub, stvárať, keď ho nikto nevidí? Nedalo mi, neopýtať sa na to. Na moje malinké sklamanie mi to však vyzradiť nechcel.
„Ale niekedy ti to isto poviem. Teda ak by si chcela ísť niekedy so mnou von“.
So mnou von. Tieto tri slová mi zneli v ušiach ako nejaké tajomné zaklínadlo. V hlave sa mi ozýval jeho sexi hlas a do myšlienok sa mi vplietla otázka „prečo nie?“. Napriek všetkému som ostala dosť prekvapená. Premýšľam, či sa mi to len nezdalo. Som až natoľko naivná, že si jeho pozvanie namýšľam? To jeho kúzlo na mňa pôsobí naozaj silno. Preklína ma. A preklína i sám seba. Mám pocit, že z tohto nevzíde nič dobré. Mám rada dobrodružstvá. A toto môže byť jedným z nich.
„Rada by som šla“ odpovedám mu. Dokonca s úsmevom. Ani som si neuvedomila, že ktosi si medzičasom privolal výťah. Teraz vystupovali na prízemí. Suseda so synom a s jazvečíkom (pároček) zo siedmeho.
„Čo tak v piatok o siedmej pred Margheritou?“ pýta sa ma Jakub.
„Myslíš tento piatok U Luka?“ spytujem sa automaticky. Už od strednej tak nazývame pizzerku pri hlavnej ceste. Vzniklo to na základe bistra v seriáli Gilmore girls. Zasmiala som sa, keď Jakub nechápal. Veď mu to raz vysvetlím. V túto chvílu som až príliš pod vplyvom jeho kúzla. „Tam kde si povedal“ ubezpečila som ho, nech nestresuje. Otváram dvere na výťahu.
„Tak sa vidíme potom“ radšej rýchlo miznem v kabínke výťahu. Stláčam gombík na druhé. O môj bože. Rútim sa do priepasti. Ale s Jakubom! Tým sexi bratovým kamošom.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
2
akoze citala som jeden blog uz od neviemkoho, ale bol o tom istom, co si pisala ty, ale ten bol pisany v podani toho chalana. ale mam pocit, ze to pisal ten isy clovek, len v inom podani... neverim velmi, ze to je pravdive.
4
Prebudila si vo mne zvedavosť, chcem vedieť ako to pokračovalo (resp. pokračuje )
(a je to napísané perfektne )
(a je to napísané perfektne )
5
Bracho, a to ma nevies hned upozornit, ze si mam Tvoj blog omrknut? Skoro rok nic nenapises a ked tam zrazu hodis 2 veci naraz tak cumim jak Joel a jeho anglicki a rumunski spolubyvajuci, ked na nich zacnem po slovensky.. ccc... Ale predstavit som si to cele vedela zivo
Napíš svoj komentár
Hmm ale krásne si to napísala, aspoň viem, že si bola zo mňa úplne mimo (A) To som sa nemusel toľko snažiť, keby som to vedel (A)