Po zápase...

„Vedel si, že v tých trenírkach máš sexi zadok?(A) Dnes mám volno. Stretneme sa o piatej medzi garážami? ? Teším sa na teba. Papa“

S úškrnom stláčam na mobile tlačítko „odoslať“, sediac na zadnom sedadle auta a čakajúc s otcom I mamou na bráška. Pevne dúfam, že i Jakub bude mať dnes čas. Stalo sa to, čomu ešte stále celkom neverím. Fajn chalan, čo fajn, super chalan a k tomu najlepší bratov kamoš, sa rozhodol len tak ľahko na mňa nezabudnúť. Keď ma prvý raz pozval do pizzérie, bola som si istá, že je to naposledy. Že ma viac nebude chcieť vidieť. No ktosi tam hore mi asi ozaj praje(i keď sa so mnou často zahráva). V ten prvý večer mi bolo až parádne. Takmer sme pozabudli na čas, ktorý vyplnili rozhovory o všeličom. Bola som milo prekvapená, keď ma šiel odprevadiť až ku vchodu. No ešte viac som bola prekvapená zo seba, keď som mu na rozlúčku dala pusu. Doteraz neviem, čo ma to pochytilo, zase raz jeden z mojich podivných strihov. Našťastie, tentoraz to nebolo na škodu. Jakub ma pozval von znovu. A potom ešte raz a ešte a ešte…Brat sa divil, čo som odrazu taká žhavá a využívam každú príležitosť ísť na ich zápas.
„To vieš, Peťo mi raz písal, aký bol rád, že ma vidí sedieť na tribúne. Nuž, tak čo nespravím pre kamarátovo potešenie“ uškrnula som sa. Videla som však na bratovi podivný výraz, tak som rýchlo dodala: „O, a samozrejme, povzbudiť bračeka“ štuchla som ho do ramena a s úsmevom na perách, ktorého tajomstvo poznám len ja, som sa odobrala z izby.

Vidím ako sa Palo valí k autu. Schovávam mobil do vrecka mikiny. Pohmýrim sa na sedadle, no v tom za ním zbadám známu chôdzu. Rýchlo skontrolujem situáciu. Skvelý braček, len sa pekne pozeraj iným smerom a ja zatiaľ hodím úškrn pre toho, ktorý si to mieri iným smerom. Ach, deň je taký krásny.

Zavezujem šnúrky na čiernych teniskách. Čierne trištvrťáky s opaskom zdobeným lebkami(vážne sa čudujem, že mi ho mama dovolila kúpiť), prehodiť tašku cez plece, jeden kuk do zrkadla na chodbe-vlasy strapaté tak ako vždy, komu to vadí nech sa sťažuje(ale nie mne), ja s tým problém nemám a na hlavu čiernu baretku.
„Slečna, kamže sa chystáme?“ počujem starostlivý otcov hlas.
„Von s kamoškami a prídem o..neviem kedy.“dodala som na maminu ešte starostlivejšiu otázku.
„Idem. Prídem“ boli moje posledné slová a zabuchla som bytové dvere.

Kráčam si dolu briežkom, mieriac ku garážam. I teraz mi srdce bije ako splašené. Myslela som, že po toľkých stretnutiach sa moja búšiaca nedočkavosť zredukuje na minimum. Nie. Zakaždým je to, akoby som sa mala s Jakubom stretnúť po prvý raz. Ale zrejme to tak má byť. Určite. Áno, je to znamenie toho, že ho moje podvedomie neberie ako kamoša. On je…môj chalan? Kokos..vyznie to zvláštne. Už zase cítim, ako sa na mojich perách automatický zjavil úsmev. Čím som bližšie, tým je väčší. Nakoniec vyčarím pre Jakubka americký úsmev, on sa zľakne a radšej si to zamieri do krčmy. Panebože Soňa, kroť sa trochu. Snažím sa myslieť na niečo smutné, pretože ho naozaj odplaším.
Chvalabohu, nepodarilo sa mi to. Stojí tu opretý chrbtom o dvere garáže. I on sa usmieva na mňa. Milujem jeho rodičov. Ako mohli splodiť niečo tak dokonalé? Venujem mu sladkú pusu.
„Kam sa vyberieme dnes? Máš nejaký nápad?“ pýtam sa ho a rozhliadnem sa okolo seba. Akoby som hľadala tabuľu so šípkou „tam“.
Otočím sa však späť ku Kubkovi a pozorujem jeho zadumanú tvár. Mám na jazyku slová pochvaly za dnešný vyhratý zápas, no v tom sa ozve tým jeho hrubým a trochu chrapľavým hlasom(niekedy ma to až rajcuje, ale psst)
„Najradšej by som sa šiel len tak prejsť. Alebo…“
„Alebo?“opýtala som sa ho povzbudzujúc ho k dopovedaniu myšlienky. Nadvihla som pri tom obočie.
„Nejaké dve hodiny ešte u nás nikto nebude. Kým sú na návšteve a brat má tento týždeň prax. Tak som rozmýšlal, že dnes by sme kukli dáky film, pokecali a tak“dostal konečne zo seba, no v tóne som cítila akúsi zmes nesmelosti a zmierenie s tým, že to odmietnem.
„Super, tak v pohode. Rada si čosi pozriem. Dúfam, že nemáš doma len samé krváky a porno“ podpichla som ho so smiechom. V duchu som sa však zase zháčila. Svoje rozhodnutie som nepremyslela, vlastne som nad tým vôbec nerozmýšlala. Jednoducho som dala na prvý pocit.
Kráčame vedľa seba, držiac sa za ruky a ja mám neustále nutkanie otáčať k nemu zrak, aby mi mohol spočinúť na jeho tvári, poloschovanej pod kapucňou. Niekto nezainteresovaný by mohol povedať, že sa ťahám so skate-erom. Výzor by tomu nasvedčoval. Zbožňujem, ako sa Jakub oblieka. Široké nohavice(nie až príliš), tričko, mikina(kapucňa zásadne na hlave), tenisky. Jednoducho, nijak špeciálne, no tento pohoďácky štýl zbožňujem. Hoci pre tú kapucňu momentálne nevidím jeho vlnavé, na všetky svetové strany stojace vlasy, i tak sa rozplývam. Ako je to možné? Čo ten chalan so mnou stvára? Ešte stále ma opíja nejakým drahým elixírom lásky? Bohvie. Neviem, či to mám vôbec riešiť. Je úžasný, zatiaľ mi vyhovuje. Nechám to plynúť. Málokedy niečo riešim dopredu. Žijem pre konkrétnu chvíľu.
„Tu býval môj spolužiak“oboznamujem Kubka s bezvýznamnou vetou a môj pohľad zastane na hojdačkách pred panelákom. Prechádzame cez most a o malú chvíľu už kráčame vychodeným chodníčkom smerom k paneláku.
„Máš rada hojdačky?“ odrazu sa ma opýta a nechá moju bláznivú dušu, aby nakázala ruke pustiť tú jeho a rozbehnúť sa k hojdačkám.
„A ešte ako! Juuuj!“ No a čo, že sem-tam pôsobím ako predčasne vypustená z psychiatrie, takú ma spravili, takú ma musia trpieť.
Dosť bolo rozkoše. Poviem si po niekoľkých minútach, vyrehotaná, vysmiata, s búšiacim srdcom, akoby som práve vypila kofolu so „zázračným práškom“. A to ma len Jakubko poriadne rozhojdával. Takmer som vrieskala. To vám je adrenalín. Nabudúce ho zatiahnem na centrifúgu. „Záhradky“-tak obyvatelia mesta Detva nazývajú túto štvrť. Paneláky nachádzajúce sa pod kopcom, na ktorom sa hrdo pýši záhradkárska oblasť.Je tu super, ale jedine v lete, keď si s Mončou vyjdeme k chalúpke jej starej mamy. Vystrieme lehátka na pokosenú trávu a opaľovanie sa môže začať. Medzi bežnými rečami o živote a chalanoch si do hláv púšťame dennú dávku hudby. Počúvame takmer všetko. Vypaľovačky, kedy nás len na lehátkach len tak hádže, i melancholické..vtedy zas rozjímame. Zaklincujeme to hip-hopom. Po ľavej ruke čerstvé ríbezle, o kúsok ďalej zase jahody, zo stromov hrušky, slivky a jablká. Komu je v takú chvíľu lepšie? Nie, starká. Nie zlodeji, ale Vaša vnučka a jej najlepšia kamoška vás oberajú o úrodu. Nehnevajte sa. (Mimochodom, aby som nezabudla spomenúť. Monča je jediná, ktorá vie o mojom vzťahu s Jakubom).

Znovu sa s ním držím za ruku. Má ju takmer úplne chladnú. Hovorí sa predsa „studené ruky, horúce srdce“, nie?
Nastupujeme do výťahu, ktorý sa o chvíľu dvíha k piatemu poschodiu. Mlčím. Kubko takisto, no usmeje sa na mňa. Premýšľam. Konečne premýšľam nad tým, čo sa deje. Je to zvláštna situácia. Začínam pociťovať strach? Nervozitu? Mala by som sa ukludniť, nech Jakuba nevystraším. On predsa taký nie je. Ideme pozrieť film, pokecáme a keď prídu rodičia, pôjdeme zase von. Prúd mojich myšlienkových pochodov preruší zastavenie výťahu. Vystupuje prvý a pridŕža mi dvere.
„Z piateho by som sa bála pozerať dolu z balkóna“ozvem sa, nech nepôsobím ako plachá srnka.
„Zvykla by si si“odvetí mi, pričom odomyká dvere bytu. „Vitaj u nás“srdečne ma pozýva dnu a ja s úsmevným „ďakujem“ na perách vstupujem do chodby. Pekný byt. Naozaj pekný. Po tom, čo som pochválila barový pult v kuchyni, zamierime do jeho izby. Býva s bráchom, tak ako ja. Utrpenie, ale niekedy aj prča.(v prípade môjho brata môžem čestne prehlásiť, že prevažuje sranda). Nesmelo si sadám na samý kraj jeho postele a obzerám si to tu. Víťazný pohár, ale menší, než má môj brat. Kapitáni asi dostávajú väčšie. Počujem Jakuba, ako sa ma pýta na druh filmu. Predstavuje mi DVDčka a ja neviem, čo si mám vybrať. Nakoniec sa rozhodne on sám. Harry Potter 4. Super! Veď Pottera zbožňujem. Spočiniem pohľadom na telke oproti malému modrému gauču, na ktorý sa presuniem. Jakub si sadá vedľa mňa a zapozeráme sa do filmu. Konštatujem, že takéto filmy mám rada. A zbožňujem tú hudbu, najmä keď to hučí v sále kina. Odrazu pocítim ako ma hladí po chrbáte. Otočím k nemu hlavu. Samozrejme s úsmevom na perách. Vtisnem mu rýchlu pusu na spodnú peru a znovu sa zahľadím na hlavného predstaviteľa. Ani neviem ako a Kubo sa presunul za mňa.
„Takto sa mi sedí oveľa pohodlnejšie“povie mi s tou najväčšou nevinnosťou v hlase. No len aby, chlapče. Nakoniec si však nájdem pohodlé miesto medzi jeho rozkročenými nohami a chrbtom sa opriem o jeho hruď. Silno, ale zároveň nežne ma zozadu objíme. Naozaj sa takto príjemne sedí. No počkať. Ako to sedíme? Veď on je…má…tesne za mnou…a čo ak budem čosi cítiť? Hlavne nerobiť paniku. Zachovať kľud. Veď je to predsa normálne. Úplne normálne. Najlepšie na tom je, že sme skoro zabudli na samotný film. Vedieme reči. A aby som neklamala, bozkávame sa. Síce v tejto polohe trochu obtiažne, no má to svoje čaro.
A odrazu sa mi do mysle vkradla vtieravá otázka. Bola natoľko neodbitná, až vyšla z mojich úst. „Čo tá tvoja bývalá? Ak nechceš, naozaj nemusíš odpovedať. No celkom ma zaujíma, aký je to typ.“
Chvíľku bolo ticho, počas ktorého som nadobúdala pocit, že v tejto chvíli som všetko posrala. No napodiv sa Jakub ozval príjemným tónom v hlase. Podľa jeho opisu som skonštatovala, že je to obyčajná babenka. Poznáte ich. Točia sa okolo všetkých chalanov, každému dajú dobre že nie za týždeň, nosia najnovšie módne výstrelky, žijú klubovým nočným životom. Neochotne sa odo mňa vzdialil, aby mi dokonca ukázal I jej fotku. Držím ju v rukách a náhle cítim nutkanie, roztrhať ju. Kvoli čomu ju ešte drží u seba? Možno tajne dúfa, že ešte niekedy budú spolu, ak ho ja náhodou sklamem. Čo ja viem. Kto sa má vyznať v chalanských mozgoch? Moje domnienky o dokonalej dievčinke potvrdil i jej výzor. Presne takto som si ju predstavovala. Ale čo je na tom najvtipnejšie, tú tvár spoznávam. Pár krát som ju videla. Nie len na ulici, ale i v Billiarde(jednom z vychýrenejších mestských klubov-bola som tam len pár krát). Neviem o jej charaktere nič, až do chvíle, kedy sa dozvedám o jej rozchode s chalanom, tým super chalanom sediacim vedľa mňa. Jakub šiel na pol roka do Ameriky. Rozišla sa s ním cez net. Vraj aby ho neobmedzovala. No jednoznačne chcela voľnosť pre seba.
Kubík(z ovocia, Kubík hravý, kto ho pije, ten je zdravý) má za sebou niekoľko vzťahov. Nemal veľa dievčat, no za to je obohatený o určité skúsenosti. A ja? Škoda reči. Ale všetko má svoj čas. Čo má prísť, príde a keď to príde, budeme si s tým musieť dať rady. Jedna z mojich filozofií. Začínam sa cítiť akosi zvláštne. Možno na mňa zazrela z tej fotky a teraz ovraciam celý modrý gauč a Jakubove značkové nohavice. Mám divný pocit, akoby tam vonku na mňa číhalo čisté zlo. Snáď mi zase len šibe.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu