Chvíľku sledoval svoje tenké prsty a potom ich zastavil. Ukazovákom spravil krúžok, postupne ho zväčšoval a skončil až pri tmavej škvrne podobnej káve. Pozorne ju sledoval, namočil do nej prst a vložil ho do úst. Horko-sladká chuť ho prekvapila a stiahla mu ústa do strán. Napriek tomu akt zopakoval a ešte raz, možno jej príde na chuť. Zvláštne, že si myslel, že bude chutnejšia. Jej majiteľka na to vyzerala. Bola mladá, krásna a strašne zlá. Možno práve preto jej krv má horkastú pachuť. Vôbec ho to netrápilo. Dôležité bolo len to, že teraz sedel sám potme v opustenom byte a vychutnával si to. Doslova sa vyžíval, že si môže prstom naberať krv svojej milovanej...
Vstal. Prešiel k drezu a z umývadla si zobral špinavý pohár. Ani sa neunúval ho oplachovať,
len z neho vyhodil použitý nôž a nabral si vodu aby zapil smäd, ktorý nastal po krvi. Odhodil pohár a zasmial sa na prázdny priestor. Znelo to veselo a neviazane, veď už ho aj nič nezväzovalo. Keď prestal, pohol sa smerom cez kuchyňu naspäť ku stolu s krvou. Zadíval sa na to miesto a z údivom človeka, ktorý je milo prekvapený očakávaným darom, zisťoval, že jej krv doletela dosť ďaleko od miesta, kde jej rozbil hlavu. Znova sa veselo zasmial. Očami sa prechádzal po miestnosti a na čiernej stope vedúcej od stola k protiľahlému oknu sa zastavil a prechádzal po nej až ku hromádke na zemi. Rozbehol sa s detskou hravosťou až k nej a kľakol si na zem. Pohladil svojou drsnou rukou pestovanú ruku ležiacu na zemi a hladkal ju s nežnosťou človeka, ktorý je čerstvo zamilovaný.
Strávil tak nejakú chvíľu, len rozmýšľal, ako ju nepohladil, kým v nej ešte prúdil život. A prečo..veľmi ľahká odpoveď: strašne ju nenávidel, vtedy ju lámal. Takto bola fajn, ohybná, flexibilná..nebránila sa.
Keď zdvihol oči, odhadol, že zvyšok tela je tak asi o meter a pol ďalej. Po kolenách prešiel k nemu a sadol si. Zadíval sa do sklených otvorených očí a usmial sa na ňu pohľadom“to nič, všetko je v poriadku“. Neopätovala mu ho. Silno ju udrel a tvár sa jej odvrátila. Dobré dievča, pokorné..
Ľahol si na zem vedľa nej. Kým ju zbavil utrpenia na tejto zemi, bola arogantná a hlučná. Teraz tu tichučko ležala a už prestávala krvácať. Ležal a hladil jej rukou odhalené prsia. Vzrušila ho, to už sa nestalo dlhú dobu. Skĺzol rukou trochu nižšie a pohladil ju po rozpáranom bruchu. Spokojne sa usmievajúc zašiel rukou do tej chladnúcej, odporne páchnucej rany a pocítil šťastie..“No čo,moja, ako sa mi máš“ spýtal sa jej s pohrávajúcim úsmevom na perách. Aké je úžasné to jej ticho,krása. Takto ju miloval.
Nevedel koľko prešlo, či zaspal, či bdel a sníval s otvorenými očami, ale keď sa vrátil naspäť do čiernej miestnosti, bola plná ľudí... a už zďaleka nebola tmavá. Svietili svetlá a všade sa hlučne pohybovali muži v uniformách a fotili. Bol to hluk, už nepočul tichý tikot nezavesených hodín, už nepočul intimitu jeho a tichej lásky. Iba hluk, HLUK... aaaaaa, nie!!
„Ticho!“ zreval. Nachvíľu sa všetko zastavilo. Kamenné tváre sa dívali na jeho tvár. Štyri nečakané ruky ho zrazu schmatli odzadu a vyšvihli hore skôr, ako sa stihol začať brániť. Rozplakal sa, čo to robia?! Nešťastne zvreskol, toto nie, prečo ho berú preč?
„Drž hubu a hýb sa“ mrzuto povedal majiteľ jedného páru rúk. „Pozri, čo si spravil a prestaň vyvádzať“. A tak sa pozrel. Po celej miestnosti, po stenách, stole dlážke, všade bola krv, vnútornosti, smrad.. A v rohu miestnosti, v značnej vzdialenosti od svojej ruky ležala jeho zohavená družka. Bola krásna, bola ticho, nádherne mŕtva...tá radosť z tohto pohľadu spôsobila ďalšiu vlnu radostného smiechu. A ďalšie surové trhnutie vpred. „Fuj, berte ho preč, sviňu“ ozval sa hlboký agresívny hlas, ťažko povedať koho.
Tak ho videli preč. Vysmiateho a veselého, ako vtedy, pred dvoma rokmi,veselo kráčajúceho, plného elánu, tešiaceho sa na stretnutie s neznámou, krásnou a záhadnou slečnou.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Vedela si to?