SOM? Alebo budem niekedy???????
Som vôbec človekom keď nenávidím práve tých kt. by som mala milovať?!
Vravia mi: Miluj svoju matku, pretože ti dala život.
Miluj svojho otca pretože ti dal strechu nad hlavou a dre na teba! Na tvoje vzdelanie! Na tvoje koníčky! Na tvoje sprosté handry!!!
Ale prečo sa rodičia ohradzujú tým, že mi dali život a strechu nad hlavou? Je to všetko? O tom je rodičovstvo?
Prečo mi nedávajú lásku? Lásku a podporu? Prečo sa na mňa neusmejú a nespýtajú sa ma či som šťastná, či sa mi v škole páči, či som dnes niečo pekné zažila, či vôbec mám nejakých priateľov alebo nejaké túžby, výhliadky do budúcnosti...
Miesto toho mi vyčítajú, že som dojedla salámu, vypila poslednú krabicu mlieka, hnevá ich že chcem ísť von počas prázdnin častejšie ako 2x týždenne. Stále tie prednášky že musím robiť a pomáhať a modliť sa...veď ja ani neverím v Boha..
Veľmi ľahko som si to predstavovala v 12tich keď som si hovorievala: budem mať 18 a odídem a už sa nikdy nevrátim a nikdy nebudem potrebovať pomoc od rodičov! A ani od nikoho!
Ale odídem vôbec niekedy? Dokážem sa oslobodiť? Je to naozaj také ťažké...???
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
to ze ta stve co ti sposobuju rodicia je normalne.. kazdy vyvadza a nepaci sa mu co hovoria rodicia.. lebo deti si myslia ze len oni maju pravdu...
tam vonku to nie je len tak, ze si odides, a zrazu sa uzivis...
ci azda mi chces povedat ze ta salama a mlieko co vypijes si platis zo svojich tazko zarobenych penazi, ktore zarabas popri skole v noci?
mas sancu odist... na vysokej skole? budes v intraku.. okolo teba sama "sloboda" a taktiez same zle veci...
a az potom sa budes pytat, preco uz nie si dobrym clovekom...
bud dobrym clovekom, rob dobre veci a vysledok sa dostavi... trpezlivost ruze prinasa...