no už neviem kto si.
Všetka bolesť sa vždy vstrebe,
ako voda po daždivom dni.
Báseň bez adresáta,
ktorú nikto nečíta.
Upadla do zabudnutia,
niekam hlboko do neznáma.
Skrytá a zabudnutá,
arogantne a bez povšimnutia,
taká, aký si aj ty...
Nie je mi za ňou ľúto,
nahradilo ju svetlo dňa.
Ani trochu mi nepripomína teba,
čo aký si bol ku mne lichotivý.
Votrela sa do mojej mysle
celkom nenápadne a ty s ňou
ani som nezapochyboval,
že by ste chceli niekedy odísť niekam preč...
A predsa ten deň prišiel,
ani už neviem kedy a ako.
Zrazu ťa tu nebolo...
Ani jej,
odplávali ste na mojich slzách
a na kvapkách krvi zo zápästia.
Bez rozlúčky,
jediného slova,
ostal som zrazu sám.
Bez objatia a dobitý,
ako posledný vojak na bojisku.
S pocitmi malého dieťaťa,
stratený ďaleko od domova.
Myslel som že navždy...
Odrazu som našiel cestu,
svetlo na konci tunela,
čo samé si ma našlo
a začali sme sa k sebe približovať.
Ranení, začali sme existovať
spolu...
A báseň bez adresáta ktorú nikto nečíta
odvial vietor preč.
Ako prach, či oblak popola,
nie je nič čo by ju vrátilo späť,
rovnako ako teba.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
minora
23. 3.marca 2009 15:57
doprdelky keby sa mi takchcelo trapit sa z citanim tohto.tie biele a zlte pasiky tam nerobia dobre lebo na nich nevidno text
Napíš svoj komentár