A mňa ako artistu, čo nakláňa sa zo strany na stranu,
balansuje na hrane, nad temnom, nad ničotou...
A jediné čo ho môže zachrániť,
je tvoja pomocná ruka.
Obklopuje ho všetko a nič v jednom momente,
smútok aj radosť sa bijú vo výraze tváre.
No len o vie a nevie čo cíti,
dúfa, že vieš to lepšie ako on sám,
druhí si môžu domýšľať, sám povie tajomstvo tomu, ako uzná za vhodné.
Tou strunou občas pohne myšlienka hlbšia.
Surovo vrazí doň, chce mu podlomiť kolená, no on sa drží.
Ako a ak sa vôbec dá...
Neodmietnem ponúkanú ruku, ak je od teba.
S hrdosťou hrdo skrývanou,
sám padá k hlúposti,
odovzdaný temnote, tebe a ľahkosti...
Slova a vánku, na strune sa hojdá.
Nevedel by som oceniť, tie tvoje večné starosti.
Vyčítaj zo mňa, čo chcem ti stále povedať, lebo to čo som ti povedal raz
ti môžem zopakovať znova, a pochybujem že ma pochopíš...
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ale toto je asi najtrefnejšia vec, ktorou
sa ti podarilo vystihnúť moju momentálnu
situáciu