Po večnosti

Dnes sa to opäť stalo. Neverím sám sebe a svojej hlúposti obyčajného primitívneho mnohobunkového organizmu... Prázdne pľúca a plač na krajíčku...tak to je ten stav, do akého si ma dokázal dostať len ty...napriek tomu ( a mojej hlúposti primitívneho cicavca) budúcnosť v tomto smere nevyzerá ružovo. Ako pre koho, no myslím, že aspoň v jednej veci sa ticho a bez slova či jediného pohľadu zhodneme, asi je koniec mojim najtajnejším snom, alebo skôr nočným morám? Neviem, pretože som priveľmi ohúrený tebou a nechce sa mi polemizovať nad touto nepeknou stránkou našej minulosti. Dobre vieš ako to bolo...vieme to obaja.
A ja stále precitám z tohto momentu, ktorý sa až priveľmi podobá na sen z akejsi vzdialenej minulosti, kedy som bol ja ten, čo sa snažil pomáhať ľuďom, aby sa usmievali, ak bolo treba. Teraz som ten, čo potrebuje úsmevy druhých preto, aby som sa mohol sám usmievať, pretože v inej situácii to ide veľmi ťažko. Všetko pekné a slnečné (hoci bola vtedy zima, mráz a slnko nesvietilo skoro vôbec) sa stratilo kamsi do hmiel spomienok a ty tak isto...všetko to zmizlo, zo dňa na deň, rovnako ako som aj ja skoro zmizol...no to je iný príbeh, v ktorom nehráš hlavnú rolu ty, ale ja... a to môže byť všetkým, aj tebe ukradnuté...No vidím, že pri tebe sa asi naozaj nemýlim a tebe to naozaj ukradnuté je.
Dnes sa to opäť stalo. Po dlhej dobe som sa nechal lapiť do citov, na ktoré som sa snažil zabudnúť. Nechať ich rozložiť sa v sebe samom, nechať ich rozliate na dne mojej duše a ticho prečkať až sa roztečú, vyschnú a celkom zmiznú...No sú to dva mesiace a niečo a ony stále odmietajú stratiť sa. Čo je také na tebe, čo ma k tebe stále ťahá? Neviem, aj ked´ prvá vec je tá, ktorú som ti sám dnes napísal:

"...že som podľahol citom a emóciám, a to natoľko, že ma to skoro
úplne zničilo....objavil som niečo, čo som si myslel že som dávno
spoznal, no to bola chyba, lebo som to v skutočnosti nepoznal vôbec. A
nechal som sa tým natoľko uniesť, že som nezvládal bolesť, ktorej
možnú prítomnosť som vôbec nebral do úvahy...
Pochybujem že niečo také zase zažijem...a ked´ aj, tak skoro to určite
nebude."

A to niečo, čo som spoznal je láska...Tak vidíš sám, donútil si ma napísať ti to...a aj tak sa mi vôbec neuľavilo. Tak veľmi som sa chcel niečo dozvedieť... Vlastne, dozvedel som sa...ale neviem či som sklamaný, alebo šťastný...viem len jedno a to ma ničí...

Dnes je to viac ako 60 dní, odvtedy, čo som spoznal aj to nepekné na tom najkrajšom cite, akého je človek schopný. No ja stále nie som schopný vyrovnať sa s tým...

 Úvaha

7 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu