Nenávidela ho a predsa ho milovala. Že jej urobil peklo, sračky, v ktorých sa válala. Že na ňu hádzal stále ďalšie a ďalšie a neprestával, až bolo celé peklo naplnené sračkami. Bolo počuť iba výkriky plné bolesti... ale tie potom prestali, lebo peklo bolo zaplnené sračkami až po okraj... no vlastne siahalo to až po oblaky, nebeské oblaky.
V tej chvíli len nenávidela, nechcela vidieť, počuť, zmysly mala zaplnené tými sračkami, ktoré po nej neustále hádzal a ešte sa pri tom aj usmieval. Chcela si vytrhnúť srdce, roztrhať ho na kusy a podupať, ale okolo nej nebolo predmetu, s ktorým by sa jej to podarilo... všetko okolo bolo mäkké...
Chcela si vypichnúť oči vlastnými rukami, ale keď to išla urobiť, nešlo to, akoby nemala ruky. A tu sa Lucifer škeril, posmieval sa jej, trápil ju ešte viac. Alebo hovoril niečo úplne iné? Už mu neverila, predsa len bola v pekle, tak keď sa všetko jebalo, nech aspoň poriadne.
Nedovolil jej vylúpnuť si jej vlastné oči, prasknúť s bubienky vo vlastných ušiach... skryl jej ruky, aby to všetko videla a počula, znova a znova ju trápil...
Nechcela existovať, ale nedalo sa, musela trpieť... Tak trpela, až jej nakoniec bolesť vyžrala všetky vnútorné orgány a tak ostala prázdna...
Konečne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár