Bytôstka unášaná vetrom a prúdom no presvedčená že svojou vlastnou vôlou.Idúc po nádraží zaplnenom luďmi.Vela známých tvári no ani jedno blízke srdce.Hltavým pohladom,rozpínajucím sa v priestore, preskakujúcim z tváre na tvár v snahe nájsť záchytný bod.Niečo, už poznané no stratené či odopreté ..minulé.Preklínajúc sa pre nedostatočne premyslené a unáhlené kráčanie po nádraží.Po nádraží na ktorom sa kráča iba jedným smerom.Po nádraží na ktorom prejdúc akúkolvek vzdialenosť je stále možno sa obzrieť a vidieť celú svoju prejdenú cestu.Lutujúc ,že sa nepozastavila aspon na chvíľu na mieste a neuvedomila si krásy ktoré nádražie prináša pozorným pozorvatelom... Uvedomujúc si svoju bezmocnosť.Cítiac bolesť zo všetkých rán,modrín a jaziev ktoré pokrývajú jej dušu.Roniac slzu smútku.Slzu ľútosti.Slzu bolesti.Roniac slzu v ktorej sa spojí všetko jej precítenie Lásky a nenaplnenia,života a konečnosti , radosti a smútku.Slzu tak silnú ktorá letí z jej očí ako kameň volným pádom .Slzu ktorá sa po dopade neroztriešti na malé kvapôčky.Slza ktorá nikdy nedopadne.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
rom4n133  31. 5. 2011 00:18
Lutujúc ,že sa nepozastavila aspon na chvíľu na mieste a neuvedomila si krásy ktoré nádražie prináša pozorným pozorvatelom... (cítim to podobne a veľmi silno)
Napíš svoj komentár