Ako je to teraz a ako to bolo vtedy...(hodžova esej)

Tu a teraz... zoči-voči nemu stojím... „hrám formu“... ako sa máš...? No v mojom vnútri sa bije všetko čo nie je v tejto situácii dovolené...
Čo sa tam bije? Fyziologicko-neutrologicko-psychologický proces bazírujúci na eroticko-exotickom materializme dotovaný optickým klamom ideality, ktorým infikuje, infiltruje a banálne deštruuje všetky vzniknuté aspekty procesov skôr, než by sa stali realitou... intenzívny emocionálny pocit náklonnosti k nejakej osobe? Alebo väzba k určitej osobe založená na silnej telesnej, duchovnej a/alebo duševnej príťažlivosti, spravidla spojená so želaním byť s danou osobou spolu? Áno, myslím, že láska. Aj keď láska je len povrchná... to čo je vo mne, je viac...
Šťastie v podobe slobody prišlo ani neviem odkiaľ. Veď sloboda je vecou srdca a nie priestoru... Odpútala som sa a už mi to neprekážalo. Bolo to krásne. Krásny jeden týždeň. Jeden jediný týždeň som dokázala nahovárať si, že už pre mňa neznamená to čo predtým. No zrejme som sa sama v sebe opäť zmýlila. Ten pocit keď ho vidím... tá láska, strach, bolesť, zúfalstvo, vášeň... pri jedinom pohľade.
Len jeden bezvýznamný pohľad, ktorý mi nedovolí vnímať nič okolo mňa. Zdalo sa, že moja hrdosť zabije vo mne neopätovanú lásku no ukázalo sa, že jej nemám ani zďaleka toľko, koľko by bolo treba. Myslela som, či verila som, že mi nikdy neublíži. No stalo sa. A to ma malo donútiť ísť ďalej. Na čas áno. No jeden pohľad, pár milých slov a jeho úsmev to vrátili v sekunde späť, ba čo viac, v ešte väčšej intenzite.
Ide okolo mňa. Teraz. V tomto momente. Zdravím sa, želám mu pekný deň. Navonok zdvorilostné frázy. Navonok je mi ukradnutý. Viac sa nestarám. Navonok... ale existuje v mojej blízkosti a to úplne stačí na to, aby existoval aj vo mne. Pretože je to on. Jeho... osobnosť, jeho... skvelá osobnosť to dokáže. A že čím si ma získal? Áno, je tu milión iných vecí ktoré na ňom obdivujem, no tá jedna vec vo mne od začiatku rezonovala. On sa mi ako jediný nebál do očí povedať, že ma má rád. A ani nebojí... áno, má ma rád...“v rámci možností“ samozrejme... ale má.
Na čo toto všetko? Iba pri ňom som sa naučila nebáť sa komunikovať z očí do očí aj v tých najťažších situáciách. Veď „ ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“... Keď sedel meter odo mňa a jeho oči sa pozerali do tých mojich, nebolo také jednoduché povedať mu čo cítim. No zvládla som to. On sám ma tomu naučil.
A teraz viem, že je to jediná dobrá cesta na riešenie problému. Akéhokoľvek. Pretože nie je hrdina ten, kto ti cez internet napíše: „nechcel/a by si so mnou chodiť...?“ alebo niečo na ten spôsob(i to je už moc priame na túto dobu...). Hrdina je ten, kto za tebou príde, pozrie sa ti do očí a povie to slávne: „ľúbim ťa“. Viem, nie je to jednoduché a nemôžme vedieť čo dotyčný/á povie alebo ako zareaguje. No je to najlepšie možné riešenie. Zbavíme sa neistoty, ak sa nám tá osoba vysmeje, viem, znie to jednoducho ale neoplatí sa nám pre ňu/neho trápiť a vždy je to lepšie ako dusiť to v sebe a ničiť sa.
No dnešná generácia, teda väčšina, to nedokáže. Teda len si to myslí... Áno, aj ja patrím do tej generácie. No spomínaný človek, ktorý mi ukázal ako sa nebáť, ma naučil jednať s ľuďmi z očí do očí. Preto mám odvahu súdiť tých ostatných. Rovesníkov. Nemuseli by takí byť. No nič ich k tomu nenúti. Áno, sú výnimky. A tie výnimky sú mojimi priateľmi.
Viem, dobre viem, mám len 15 takže nemôžem vedieť, ako boli ľudia na tom s vyjadrovaním citov predtým. Pred dvadsiatimi a viac rokmi. No trúfam si tvrdiť, že v tomto ohľade bola situácia lepšia vtedy pretože nemali ten verejne dostupný celosvetový systém vzájomne prepojených počítačových sietí. Presne, nemali internet.
Veď tí ľudia(hovorím o nich ako o cudzích... no pri tom je to generácia našich rodičov) nemali na výber. Nemohli si vybrať tú pohodlnejšiu alternatívu a nemohli s ľuďmi riešiť problémy cez internet či mobil. Ale závidím im. Áno, dnešná doba má toľko výdobytkov, ktoré nám zjednodušujú život a bez ktorých si už nedokážem predstaviť svoju existenciu, no aj tak im závidím. Predsa len neboli takí „zdeformovaní“ a osobný kontakt bol pre nich samozrejmosťou, pretože to bola jediná možnosť. Vtedy. A čo Dnes? Dnešná doba žije heslom „kto nemá facebook, akoby ani nežil“... osobne si myslím, že už teraz je to alarmujúci stav spoločnosti. A čo bude o pár rokov? Kto vie... ja to vedieť nechcem.
Poznám pár ľudí, ktorí mali konto na FB no zrušili ho. Áno, môžeme tam komunikovať s ľuďmi na druhej strane zemegule no bez toho budeme. Tých pár ľudí si včas uvedomilo, čo to s nimi robí a dokázali tomu povedať „STOP“ a ja ich za to obdivujem.
A aký je záver? Tento svet pomaly ale isto padá pod sivý oblak neosobnosti...

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu