Mám pocit, že do tohoto bodu raz dospeje každá...
Nikdy som nechápala jej reči, nikdy som nechápala, prečo neverí v lásku, nikdy som sa nestotoťňovla s názormi a la "nemôžeme mať all in one" ... a predsa som ju obdivovala.
A dnes... dnes to všetko dáva zmysel. A je mi na nič. veľmi na nič, viac než na nič. Chcem naspať svoje ideály, chcem nazad vieru v myšlienku, že je možné mať človeka, ktorý splní všetky vaše potreby, vy jeho a budete si fajn nažívať veľmi dlho... Kedy to bolo? Možon pred mesiacom? Ešte som ich mala. Mladá a plná ideálov.
Potom príde sled udalostí na štýl "skúsme čo Táňa vydrží"... a teraz zrazu nenávidím samú seba za to, že sa "chcene nútim" do niečoho, o čom nie som presvedčená... Predtým by som dolámala ruky nohy ľuďom, ktorí povedali "bude ot tak pre mňa lepšie" urobili to a neriešili či sú naozaj šťastní... Teraz mám chuť urobiť to isté so sebou. Ako som dokázala urobiť niečo také? Sebectvo? Lenivosť? Ľútosť? To pekla chcem to nazad. Ideály, moju osobu, všetko. No cítim, že na to by sa museli "odstať" niektoré udalosti...
Ale hovorím si, že čo sa deje sa asi má diať. Takže tu uzatváram moje "stavíky" a idem popracovať na novom živote., postoji, prioritách? Nie. klamem. Nebudem robiť nič. počkám...
čakanie na zázrak je ako čakanie bez života, bez túžby niečo zmeniť, nie je to nič iné, len vzdať sa svojho života v prospech osudu. "najeko bolo, nejako bude" je nesprávne...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.