Bol na mňa vždy neskutočne hrdý. Videl vo mne seba. Teraz už to viem... vidím... to aká som bola, čo vo mne bolo, aké vysvedčenie som mu doniesla aby som sa mu pochválila... Preto ma mal tak rád. Vlastne najradšej. Nie, to nie je klam v ktorom vyzerám, že žijem, toto je fakt. Každá fotka, alebo len malá hlúpa kresba v pamätníku, ktorá ma ešte teraz dokáže rozplakať. Teraz vidím seba v ňom. Ked sedím v tom dome, utiahnutá na schodoch kde som sa chodila kedysi v čase, kedy bolo všetko diametrálne odlišné skrývať, všetko naookolo mi ho neskutočne evokuje. Možno preto, že celý ten dom bol postavený prakticky jeho rukami. Kde-tu sa nájdu jeho veci, akoby len tak zabudnuté. no majú svoju príčinu. A to mi starká nemusí povedať aby som to vedela. Ked otvorím izbu, v ktorej... načo to všetko. Každý kút toho domu. Je tam. Všade kôli inej spomienke... no je. On bol taký istý a preto nemám pocit, že už tu nie je. Je vo mne. A to mi dáva silu a posiela dalej... Len už tu nie je tak, aby ma objal a očami mi vyjadril,aký je na mňa pyšný...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár