V aute na ceste ku miestu nástupu do busu ma chytila pravá cestovná horúčka: fázy "isto som si niečo zabudla" a "ja chcem ísť domov" naši nezvládali zrovna najlepšie
Samozrejme, že aj s motaním po Martine sme tam dorazili medzi prvými. ("I told ya!") Po pol hodine nervózneho poskakovania sme sa konečne nalodili. (hahá vlastná dvojsedačka! Predsalen 26 ľudí na 49 miest...)
Ukázalo sa, že bolo zbytočné obávať sa, čo budem robiť takú dlhú dobu v autobuse. (z tých dvoch kníh som za celý týždeň prečítala dokopy 5 strán) Predo mnou Ľubo, asi najvtipnejší človek, ktorého poznám, okolo mňa lastne samí druháci, s ktorými si dobre rozumiem, za mnou Maťa a naše perverzne hry, proste not bad.
Netrvalo dlho a vyšla mi slzička od toľkéího rehotu. Bol to ale viac menej situačný, tým pádom ťažko interpretocateľný humor.
Ľubo otvoril jazykové okienko na tému "čo vieme z exotických jazykov" s poznatkom, ako povieme "ovisnuté cecky" v cigánčine. Ospravedlňujem sa, ale už si nespomeniem (poznámka: áno, aj študenti bilingválneho gymnázia občas potrebujú primitívny humor)
Potom nasledovali politické debaty, o tom, kto si rozdelí ministerstvá a ako to bude s nami vyzerať. Predsalen sme sa nezapreli.
Potom niekto vymyslel niečo ako "hádaj na koho myslím" každý si na čelo prilepil papierik s menom niekoho, koho mu tam ostatní napísali a hádali sme. Ja som bola Shakespeare Predsalen, s menami ako Nemo, Levý Kráľ, Harabin, Fico, to šlo celkom dlho. No vlastne.... S Ficom to bolo asi že: "som kokot?" "som červený?" a bolo
no nič, pokračovanie nabudúce
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár