Konečne sa dostala na lesnú cestu kde mohla byť sama sebou. Len ona a tie idiotské myšlienky. Medzitým už jej v ušiach hral poriadne nahlas tvrdý metal. Len to z jej mysle dokázalo dostať všetko nežiadúce.
Znovu sa ponorila do myšlienok. Toto sa nemalo stať. Zažila som to už dosť krát na to, aby som sa tomu vedela včas vyhnúť. Vlastne, aby som sa do toh nepúšťala už vôbec. Chýbal jej. Skurvene jej chýbal. Ten zkurvysyn. Nie. No bolo by možno lepšie, keby to pravda bola. No nie je. Práve naopak. Bol to po dlhej dobe človek, s ktorým si mala čo povedať, o čom debatovať a zas naopak človek, pri ktorom nemusela povedať vôbec nič a stačilo to na to, aby ju pochopil. A pri tom to bol po dlhej dobe niekto z jej okolia. Blízkeho okolia. Geograficky.
Ale prečo minulý čas? Veď to je prítomnosť. Ešte dva týždne to bude prítomnosť. A potom odíde kamsi do kokotova. Pokračovať v štúdiu na stavebnej škole. Zrazu jej dochádza prečo ho od toho ´incidentu´ani poriadne nevidela, nestretla v meste, nič. A bolo to už cca 1 a štvrť roka. "Incident". V časoch, keď ešte každý "stret" s chalanom brala ako základ minimálne niekoľkoročného vzťahu. Bol jeden z jej prvých skúseností. Konkrétne druhý.
Dôvod, prečo skončili na kraji mesta, ležiac vedľa seba pri rieke opojení veľkým množstvom piva(áno, piva), bol jednoduchý. Bolo treba osláviť, že ju prijali na jej vysnívanú strednú a s ním sa ten nápad po pár vymenených správach a SMS-kách stal veľmi rýchlo skutočnosťou.
V to popoludnie sa spolu po prvý krát rozprávali osobne. Posilnená alkoholom a s jeho (nejednoznačným) povolením ho pobozkala. Znovu a znovu...Pár hodín preč... Spoločná cesta domov...Milé oslovenia...
Kúpeľ. Už sama, už doma, no ešte stále s alkoholom v krvi a čerstvými spomienkami v mysli. Pevne presvedčená o tom, že s týmto človekom práve začali písať spoločnú históriu mu napísala SMS. vtedy bola ešte naivná...veľmi, no v podstate ´oprávnene´.
Samozrejme, že sa z toho nevyvinulo nič. Zdrvilo ju to, no po čase už bola schopná ísť ďalej.
O pár mesiacov na to sa s ním snažila skontaktovať. Už len v kamarátskej rovine. No zistila, že ON nemá chuť sa s ňou čo i len baviť, dokonca sa k nej nesprával zrovna prívetivo. Vôbec. Tak ho zas presunula do kategórie "zabudnutá smutná história". Mrzelo ju to, no nič sa nedalo robiť. KONIEC
...O zhruba rok sa nad ňou zľutovala šťastena, osud, či čosi tomu podobné a znovu sa stretli keď šla bývalého odprevadiť na zastávku. Už hodnú chvíľu tam stáli keď sa zjavil ON. Šiel na ten istý autobus ako spomínaný ex. So smútkom na duši predpokladala, že sa jej nanajvýš zo slušnosti pozdraví.
Nuž, osud to chcel zrejme inak a tak sa všetci traja pustili do nezáväznej debaty aby si skrátili čakanie. Súčasťou debaty sa stala aj stávka o pivo medzi Ňou a NÍM. Odišla domov s dobrým pocitom, že znovu našla strateného kamaráta, no viac sa tým nezaoberala. O pár dní sa jej ozval s tým, že stávku vyhrala a tiež rovno aj s pozvaním na sľúbené pivo, čo ju prekvapilo. Dohodli sa a ona znovu zavádzala samú seba vysokými nádejami.
Bolo im spolu fajn, o témy na rozhovor nebola núdza a veľa sa smiali. No na jej opätovné sklamanie (kde je v tomto príbehu staré známe "dva(či nebodaj viac) krát do tej istej rieky nevstúpiš"...?). necítila nič. teda... z tej Jeho strany. Nuž ale keď to prežila vtedy , aj teraz sa prekonala. ( + ešte vždy tu bol chlácholivý pocit, že sú po tom všetkom znovu kamaráti alebo prinajmenšom, že sa s ňou už zas normálne baví)
Tak ubehol nejaký čas (rozumej: pár dní) až jej raz podvečer zavolal: "ahoj, som vo furmanovi, nedojdeš?" a na jej otázku s kým je tam odpovedal ničo v zmysle, že zatiaľ sám, no kamaráti neskôr prídu.(Neprišli a doteraz si láme hlavu nad tým, či vôbec mali prísť.)
Prišiel ju teda čakať, zašli spolu do vyššie menovaného pohostinstva(krčmy) a po menšej hádke jej vzal kofolu a sebe pivo. Od prvej chvíle tŕpla, či sa nedovalia jeho kamaráti (je veľká pravdepodobnosť, že by ich poznala) a neskazia im večer. Prinajmenšom jej. No neprišli ako už viete).
Hádali sa, živo diskutovali, smiali sa, trochu spomínali, rozprávali si príbehy z ich životov...príjemne strávený čas. Už vtedy si hovorila, že je to v niečom iné ako naposledy. Lepšie. Okolo desiatej odtiaľ odišli a šli sa poprechádzať. Stále sa rozrávali(a stále mali o čom). Prešlo pár desiatok minút a nadišiel čas rozlúčiť sa. Po pár-sekundovom váhaní oboch strán nedošlo nakoniec ani k najmenšiemu fyzickému kontaktu (iba k zmäteným pohľadom).
Neskôr doma premýšľala nad udalosťami toho večera. Mala pocit, že cítila záujem aj z jeho strany, mala pocit, že pri rozlúčke mu aspoň na sekundu preblesla hlavou myšlienka na bozk, mala pocit, že jeho mimika a gestá jej mali niečo naznačiť. Pocity...len jej hlúpe pocity s najväčšou pravdepodobnosťou zmanipulované dlho potláčanou túžbou po láske.
Malá časť z nej verila tým pocitom, prinajmenšom chcela veriť. No aj keby to všetko bola pravda, vedela, prečo sa o nič nepokúšala keď sa lúčili. Bála sa, že čo i len náznak alebo nebodaj pusa na líce by všetko spečatili a zaradili do kolónky ako večer, kedy sa začal formovať vzťah. Bála sa, že keby sa tak stalo, buď by sa jej rozplynul pred očami alebo by jednoducho cúvol (či už fyzicky alebo obrazne). Nechcela na to ísť ako vtedy prvý krát. Tak sa nestalo nič. A ona nedokáže rozlíšiť, či sú jej domnienky pravdivé alebo či len tak strašne potrebuje byť ľúbená a ľúbiť.
To ju zožiera doteraz. A tiež fakt, že čokoľvek by sa z toho náhodou vyvinulo, zahynulo by začiatkom školy.
Pri tomto už jej optimizmus akoby nestačí...
Toto všetko nie je ani náhodou žiadny veľkolepý a neskutočne smutný príbeh o láske.
Toto je môj príbeh a každý takýto alebo aj menší závan čohosi spojeného s láskou či nebodaj vzťahom zo mňa pomaly dostáva všetku energiu. Ešte vždy mám silu vstať, no po každom páde a zdvihnutí prichádza čoraz silnejší, vtieravý pocit, že raz už nebudem mať dosť sily aby so msa opäť postavila na nohy. Je to strach, smútok a beznádej čo vypĺňa moje vnútro, no napriek tomu stále verím, že šťastie sa raz vkradne aj do toho môjho života. Napokon, čo iné nám ostáva?
POZNÁMKA AUTORA:
Drahí čitatelia, ak ste vážne čakali šťastný koniec, práve ste premárnili pár minút svojho života. Dôvod je až moc jednoduchý: Môj život netvoria "happyendy". Teda...aspoň zatiaľ nie.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
2
pekne a smutne , doprial by som ti aby tam bol ten happyend.
P.S. mne to zabralo 15minut
P.S. mne to zabralo 15minut
3
4
@mm47 15 minut? a to je asi len nejak 5 krát kratšie ako kapitoly mojej knihy čo tu ja hadžem to je pre nich potom 75? nezávidim to čitanie
9
@mm47 ja asi tiež tak dlho, ale pretože bola skoro polnoc a mňa pri pozerani na monitor bolleli oči a každe pismeno som musel čítať 2 krát
prve riadky som sa zamyslel, či to nahodou nie je niekto zo školy, potom prešlo 5 minut a cital som dlej
prve riadky som sa zamyslel, či to nahodou nie je niekto zo školy, potom prešlo 5 minut a cital som dlej
Napíš svoj komentár
5 dávam už len za ten posledný odsek (nerátam poznamku autora), lebo ja sa s tým stotožnujem tiež
a 99% tvojuch čitatelov odradí zá dlžka, to je ako s mojou knihou