Stála som ako zhypnotizovaná v strede námestia a začudované pohľady okoloidúcich, ktoré by ma vždy predtým trápili, mi teraz boli úplne ukradnuté. Jediné, čo som chcela v tej chvíli urobiť, bolo rozprávať sa s ním. Túžila som zistiť, či má aj jeho hlas na mňa také magické účinky.
Zrazu som precitla do reality. Stojím tu ako cvok, čumím na neznámeho chalana už dobrých pár minút a čochvíľa si ma určite všimne. A ako sa s ním, preboha, môžem rozprávať? Moje šialené JA vraví choď a prihovor sa mu, ved´ predsa nemáš čo stratiť. No moje racionálne zmýšľajúce JA sa našťastie zbadalo. Jasné prídeš za ním a čo mu povieš? Źe ťa neskutočne priťahuje a chceš sa za neho vydať? No tak Táňa! Chudák chlapec sa na teba bude pár sekúnd vyjavene pozerať a potom zuteká. No potom sa mi začali v hlave vynárať mottá, ktorými sa snažím posledné obdobie riadiť. Niečo v zmysle žitia momentom, situáciou, neplánovať , robiť, čo si moje srdce práve zmyslí... A to ma finálne presvedčilo. Hnala ma nejaká moja rekordne dlho skrývaná vnútorná sila.
Tak som nerozhodne vykročila. Keď už som bola od neho len pár krokov, všimol si ma. Venoval mi začudovaný, spýtavý a na moje začudovanie aj milý pohľad. Prišla som k nemu a spustila som svoj monológ tónom, že sa ma nik neodváži prerušiť (ako je to už u mňa zvykom) : "Hmm... Ahoj. Počuj... Viem, že to znie bláznivo, ale len ma nechaj dohovoriť, potom ti dám pokoj. Vieš, už pár minút som stála obďaleč a čumela na teba. Niečo ma na tebe neuveriteľne upútalo. Niečo, čo som na nikom inom dosiaľ nebadala a ty to priam vyžaruješ. Ani neviem, ako som prišla k tebe a začala tu na teba hovoriť. Za normálnych okolností by som sa na to zrejme nikdy neodvážila, no teraz akosi nedokážem ovládať svoje telo. Neviem... vôbec neviem čo je to, čo ma za tebou priviedlo a vlastne ani neviem, čo čakám od toho, že som za tebou prišla. Možno som len chcela zistiť, či je aj tvoj hlas taký... omamný ako to, čo z teba vyžaruje. OK, pravdepodobne si myslíš, že som zrelá do blázinca, no vlastne... aj áno... Ale.. tak mi k tomu aspoň niečo povedz, keď už som sa odvážila za tebou prísť "
Chalan na mňa pár sekúnd hľadel a spustil: " To je.. asi to najkrajšie, čo mi kto kedy povedal... vážne. Som rád, že som ťa upútal aj keď naozaj neviem čím. A ak si myslíš, že úprimnosť a priamočiarosť sú zrelé na blázinec, tak potom si ma sklamala Ved ja ťa obdivujem. A teraz...naozaj mi prepáč, ale neviem ako má pokračovať takéto stretnutie a následná asi 2-minútová konverzácia "
A potom to prišlo. Chvíľa ako v jednej z ´pilcheroviek´, a zároveň chvíľa, o ktorej som už dlho snívala no vedela som, že skôr ma trafí blesk akoby sa to malo stať. Ten chalan s neuveriteľne hlbokými očami ma ešte chvíľu prebodával pohľadom, potom ku mne pristúpil a pobozkal ma. Dal mi pusu. Normálne sa ku mne naklonil, naše pery sa na pár sekúnd stretli a vo mne začalo všetko vybuchovať od toho návalu bezbolestného a ideálne krásneho významu slova ´šťastie´.
Zostala som stáť ako obarená, neschopná pohybu. No nakoniec som sa donútila a obaja sme si sadli na blízke schody. Pozerali sme kdesi do neznáma a pomaličky spracúvali udalosti posledných pár minút.
Niekto musel raz prerušiť to neznesiteľné ticho a tak som opatrne začala: " Pozri, ani neviem, ako sa voláš, vlastne o tebe neviem vôbec nič, vidím ťa prvý krát v živote a my sme sa pobozkali. Je to všetko strašne ´crazy´. No tým je to krásne. Mne sa toto všetko páči. Neriešiť nič a konať podľa toho, čo mám v tej ktorej chvíli chuť urobiť. Tak... už vážne neviem čo povedať."
Nenormálne úchvatne sa usmial, podal mi ruku a povedal: " Ja som Martin a je mi to ľúto ale myslím, že minimálne najbližších pár rokov sa ma nezbavíš ".
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
airia
1. 5.mája 2010 20:02
nereálne chlapi takí niesu a nikdy nebudú -- co je dost skoda, vzhladom na zenske romanticke predstavy, ako tato heh.
Napíš svoj komentár