Tak som to proste neriešila o žila zo dňa na deň... ľutovala som sa ako najväčší debil a nevedela, čo so životom. V prvom rade som bola nasratá na všetko okolo prečo sa to všetko deje v mojom svete-mne.
Avšak príchodom na GBAS alebo ak chcete BGMH sa toho dosť zmenilo... Nie, nezmenil sa moj stav nestalo sa niečo, čo by ma spravilo šťastnou natoľko že by som zmenila svoj skeptický postoj k životu... jednoducho som len zmenila prostredie-ľudí. Spoznala som veľa neuveriteľne užasných ľudí a to nepreháňam... Každý z nich sa podieľal na zmene mojho postoja k životu... ale jeden... mal na tom asi tak 90%-ný podiel Bol(a ešte furt je) to Johny. Moje Johnátko . Celým svojím bytím, postojom k životu... ma zmenil od základov. prosím len si nezačnite myslieť, že spolu chodíme (poriešili sme ale to je tak celé )a in this case nejakým vzťahom nechcem pokaziť to pekné čo je medzi nami.. Len je to o tom že je pre mna sakra doležitý... ale vráťme sa k pointe.. Fascinovalo ma ako dokáže aj cez to všetko čo prežil, cez koľko sklamaní sa musel dostať, koľko nenaplnených želaní musel prežiť, koľko rokov miloval osobu ktorá pomaly ani nevedela, že existuje... Koľko rokov proste len potichu trpel...a cez to všetko ostával optimista. Neprestal ani na sekundu veriť, že raz bude lepšie... že "raz slnko zažiari na novú éru, hojnosti, šťastia, plodnosti, mieru"...A týmto svojím postojom ma nakazil... hovorím si, ked on zažil tolko negatívnych vecí a furt verí že raz bude krasne, asi na to mniečo bude... a tak sa postupne pridalo ešte pár maličkych udalostí ktoré ma utvrdzovali v tom, že možno to nebude nachuja už navždy No a tak ani neviem ako som sizačala vravieť: no a čo... je to sice nakkt ale sak prejde.. a aj trošku prešlo... aj ked momentálne sa nedá povedať, že by bola situácia ideálna, ale raz to bude omnoho lepšie tak... tomuto som mocne rada... že to cez tolké zlé udalosti dokážem vnímať aspon z časti pozitívne...
Chcela som tu pôvodne rozpísať viac tém ale tá prva zabrala viac času a priestoru ako som predpokladala
ale jednu ešte predsalen.. vlastne to nie je téma ako skôr poznatok... čo všetko dokáže urobiť jedíne ľudské úprimné objatie... Viem, je to len spleť chemických reakcií a procesov v ľudskom tele ale to tu riešiť nehodlám aj slovu objatie ako také dal nový rozmer Johny.. pretože som nikdy nezažila človeka, ktorý by ma dokázal objať s väčšou energiou, "láskou", silou a tým všetkým ako on... Napadlo ma to asi preto že ked mal minule zas svoju "depka chvílku" a chcel aby som ho nechala na pokoji povedala som mu len.. " ja viem je to tvoj biznis ale som tu vžy pre teba a zajtra v škole vieš kde ma nájdeš" . mysleal som, že s týmto sa potrebuje vysporiadať sám a nepríde. Ale cez prestávku som študovala na chodbe rozvrh, a zrazu ma niekto zozadu obijíma okolo pása s tou jeho energiou... otočím sa a naozaj, bol to on... tak som ho pre istotu objala ešte raz a bola som nabitá dobrou energiou celučičký deň.... a v prvom rade... kedysi, ked sme si este neboli tak blízki, stretli sme sa na chodbe , pozdravili sme sa a poslednej chvíli ak osme sa míňali podišiel ku mne a objal ma... silno, dlho, vrúcne, otvorene... pozrela som sa do jeho očí a jediné ľo som videla bolo zúfalstvo a beznádej...den po tom mi povedal, že bol na tom blbo, potreboval pri sebe niekoho cítiť a nikto si ho nevšímal... vtedy som boal na seba hrdá že som bola aspon trochu nápomocná...
A tak mi vždy príde strašne vhod ked sa kedykolvek dovalí s tým svojim medvedím objatím pretože je pre mna kus mojho sveta...
OK vážne to tu teraz vyzerá ako oda na Johnyho ale to som docieliť nechcela tak si v tom nájdite skrytú pointu ak toho ste schopní..
Toto bolo dnešné moje pozastavenie... tak "doskakavenia priatelia"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár