Ráno, keď som šla vlakom do školy, som si sadla k postaršej tete. Do toho vlaku som nastupovala niečo po pol šiestej, takže moje zmysly boli ešte značne otupené a v duchu som nadávala za tieot ranné vstávania o 4:45.
Tá tetuška sa mi prihovorila. Bolo vidieť, že jej chýba komunikácia... Keď si odmyslím reči, aké môžeme u tej generácie čakať (ťažko takýchto ľudí presviedčať, že neveríte v boha) a ešte nejaké jej vety, ktorým som nerozumela (a ani som sa moc nepokúšala), vyslovila pre mňa milú a zamyslenia hodnú myšlienku.
Netrúfam si už jej slová odcitovať, preto parafrázujem. Zrazu sa dostala k tomu, že ak nás bude niekedy niekto ohovárať, či šíriť o nás nepekné veci, nemáme si z toho nič robiť. pretože také reči sa stratia ako lístok vo vetre... A tí, ktorí také niečo šíria, zomrú veľmi skoro. A my? My požijeme dlho. Koniec koncov, teta má 90 rokov...
Nič prevratné som neodhalila. No možno zabúdame na to ,čo všetko nám ľudia o generáciu či dve (alebo aj viac) vyššie, môžu dať do života. Osobne pokladám také konverzácie za veľmi prínosné. Samozrejme ak sa nejedná o problémy susedy mojej starkej... Možno v dnešnej dobe na tých ľudí úplne zabúdame.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár