Rozhodol som sa, že ako podmaz k práci si pustím gramoplatňu staručkých dobrých Coldplay z roku 2011. Toľko som ju zháňal a nakoniec som ju našiel pred rokom v zbierke môjho deda Lukáša. Ešteže máme tie gramorekordéry, lebo dedo to mal iba na pôvodnom cédečku. Zapol som konečne svoje staré Oktium a než mi nabehol Windows Danube pocítil som strach, že na internete zas nenájdem to, čo hľadám. Zo päť minút som hľadal v podadresároch internetový vyhľadávač a s obavami doň zadal výraz „voľný čas seniorov“. Našlo mi tri odkazy, ale všetky sa zaodberali dôležitosťou pobytu seniorov v prírode alebo v spoločnosti ľudí. O ich závislosti na počítačoch ani zmienka. Takže zas budem musieť čerpať len zo starých encyklopédií.
Na chvíľu som ešte mrkol na legendárny Pokec, či tam niekto je. Nikto v žiadnej zo štyroch miestností. Bol som tam úplne sám. Zosmutnel som. Všetci sú na výletoch, chodia po horách, športujú, či len tak so známymi posedávajú po reštauráciách, len ja jediný tu trčím sám na čete. Z úvahy ma prebral pohyb na stránke. Niekto sa regol. Čítam : Martin, muž, 82 rokov. Znechutene som sa odhlásil. Nebudem predsa zabíjať čas nejakými zbytočnými debatami o prejdení tridsiateho levelu v najnovšej hre pre dôchodcov...
Coldplay práve dohrali a ja som sa rozhodol, že si pôjdem kúpiť niečo na jedenie k obedu. Nevedel som len, či do hypermarketu, alebo dolu do malých potraviniek pod vedľajším činžiakom. Rozhodol som sa pre potraviny. Sú bližšie, všetko tam majú lacnejšie a určite v nich budú nakupovať aj nejakí ľudia.
Vošiel som dnu. Pri dverách som pozdravil suseda Novotného a zaujal miesto hneď za ním v zástupe vedúcom k pultu.
„Tak čo pán Novotný, koho tipujete tento rok?“ zaviedol som reč na našu obvyklú tému tohtoročnej napínavej federálnej futbalovej ligy.
„Nó, dúfam, že ten Spartak to konečne dotiahne na majstra. Náskok pred Brnom majú len tesný, ale hrajú ešte dvakrát doma. To už musia udržať.“
Tak sme sa rozrečnili, že som ani nepostrehol ako prešlo 15 minút a bol som na rade. Kúpil som chlieb, kúsok hovädzieho na roštenku, vajcia, zemiaky, litrovú Márku, sardinky a cibuľu, zaplatil niečo okolo sedemnásť korún československých a pobral sa s nákupom v taške domov rozkvitnutým sídliskom...
Po obede som sa rozhodol zájsť do knižnice. Odkedy tam všetci chodia, sú otvorené aj cez víkend. Bolo v nej plno ľudí, mnohí sedeli pri stolíkoch, popíjali kávu, debatovali a pri tom rovnako náruživo pofajčievali, niektorí zas pri policiach listovali v knihách. V duchu som zrazu ožil. Odzdravil som zopár známym, keď som zbadal Paliho.
„Nazdar chlape, tak čo, ako včera dopadol ten šachový turnaj v Irish Pube?“ zavalil som ho hneď nedočkavou otázkou.
„Ááále, ani sa nepýtaj, vieš kto to vyhral?“ odpovedal tiež otázkou.
„Pali, len mi nehovor, že náš docent z katedry sociálnej práce! Nebude sa dať s ním na prednáške vydržať.“
„Nie, nie, toho som porazil v semifinále, ale vieš kto ma matoval vo finále?“ odvetil mi s trochou smútku v hlase, ale zároveň s prevládajúcou radosťou, že ma ohúri senzáciou pokračoval : „Tá baba, čo predáva na námestí v krajčírskom salóne!“
„Čožéé? Jana vás tam všetkých nabila?“ vyvalil som oči.
„Mhm, predstav si a to som hral s bielymi! Otvoril som hru Fisherovým variantom sicílskej obrany z roku 1972, ale potom som to niekde pokafral.“ Dopovedal a zamyslel sa, akoby hľadal v hlave moment, kedy spravil tú zásadnú chybu, ale o chvíľu náhle zmenil tému.
„Čo robíš zajtra?“
„Ešte neviem, dúfam, že dnes tú moju seminárku dopíšem a zajtra by som mohol mať voľnú nedeľu.“ odvetil som s nádejou v hlase.
„Tak nevybehneme si na nejakú hrebeňovku?“ pokračoval Pali v otázkach.
„Môžeme, po dnešku mi dobre padne. Ale radšej mi ešte večer zavolaj a dohodneme sa.“
„Nemám ti ako zavolať. Pred týždňom som zrušil mobil. Načo by mi bol taký prežitok? Zbytočne vyhodených deväť korún za paušál. Vieš čo, večer na koncerte Magic Nature to poviem aj Stanovi a ostatným chalanom, určite budú chcieť ísť tiež. Tak ráno o siedmej u teba zvoním, o pol ôsmej nám ide vlak, o ôsmej by sme mali byť už v Ružomberku, veď je to len niečo cez dvesto kilometrov, nie? Tak dohodnutí?“ naprogramoval nám Pali zajtrajší deň v jednej vete.
„Ok. Tak platí!“ ustúpil som plný odhodlania stihnúť dokončiť moju prácu ešte dnes večer. Veď aj tak v telke na tom jednom programe nič nebudú dávať, keď je sobota a ľudia nie sú doma.
Pomaly sme sa rozlúčili. Vypožičal som si zopár encyklopédií z prvej polovice 21. storočia a pobral sa domov za svojou pracovnou samotou.
Hotovo. Deväť hodín večer. Všade v byte tma. Hrá najnovšia platňa Magic Nature. Seminárka napísaná a ja rozmýšľam, či nevybehnem do mesta na ten ich dnešný koncert. Budú tam aj chalani a dohodneme sa na trase zajtrajšej túry. Veď o polnoci som doma a ráno budem aspoň spať až do šiestej. S radosťou v duši som nedočkavo na seba hodil ľahkú bundu a zabuchol za sebou dvere.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
kissmeplease
2. 3.marca 2010 14:25
skvelé
4
toto nie je dobré.....je to výborné!
Chcela by som takú budúcnosť, kde by nikoho ani nenapadlo platiť 9-korunový paušál za takú hlúposť, ako je telefón...
Chcela by som takú budúcnosť, kde by nikoho ani nenapadlo platiť 9-korunový paušál za takú hlúposť, ako je telefón...
5
@drusilladayerova díky moc. myslel som, že tak málo komentárov (i keď vcelku kladných) znamená, že to nie je dobre napísané a ťažko sa to číta. potešila si ma....
Napíš svoj komentár