Hnenávisť

Hnev. Nenávisť.
Hnenávisť.

Dva pocity pospolu. Obe hlodajú. Obe ničia. Kým je len jeden, dá sa to ešte zvládnuť, ale keď sú oba naraz, je to akoby sa vám trhalo celé vnútro na kusy.

Za jednu ruku ma drží Hnev, za tú druhú Nenávisť a obe ma ťahajú do dvoch rôznych smerov. Takto synchronizovane vo mne vytvárajú nové vlny a nové salvy pocitov, ktorými kŕmia moje rozďavené prázdne vnútro.
Predstavte si rozpálený olej. A teraz si predstavte že do neho vylejete vodu.

Syčia. Stúpajú.
Zlé pocity. Tak zlé.

Ničia.
Tak... ničia.

Ruky sa mi trasú. Srdce bije. Hlava blčí. Hrdlo sťahuje. Prsty krčia a zvierajú v päsť. Nikdy som sa necítila takto.
Takto zúrivá. Takto nepríčetná.
Pohltená v sebe samej, stratená v ubíjajúcej túžbe, ktorá je silnejšia ako všetky pocity čo som kedy zažila. Silnejšia ako láska, ako sexuálna túžba, ako hlad, ako hocičo na svete.
Desí ma to. Desím sa samej seba.

Akoby som to už nebola ja.

Mám chuť ublížiť. Zámerne. Nezastaviteľne. Kruto a zbesilo.
Udrieť. Zatnúť nechty do cudzieho mäsa. Počuť cudzí plač a krik, o ktorom viem, že som ho spôsobila.
Mám chuť zničiť. Všetko. I to, čo nie je moje. Ľudí, veci, myšlienky.

Tie zlé pocity sú pomsta.

Pomsta,
ktorá ma pohlcuje. Prehovára. Láka. Líška. Neviem prečo mi dáva pocit, že ak to urobím, bude mi lepšie a uľaví sa mi. Objíma ma vo svojich čiernych chápadlách, kolíše v kolíske ako nepokojné dieťa a tíško sa prihovára. Upokojuje ma jasným hlasom, ktorý ma popcháva ako koňa ostrohy.

,,Urob. Znič. Ublíž."

Celé týždne mi duní ten jej hnusne sladkastý a lepkavý hlas v hlave. Denne, každou hodinou, minútou.

,,Urob. Znič. Ublíž."

Niekedy sú sekundy od toho, aby som ju poslúchla.

Bojím sa. Bojím sa seba.
Že raz privolím. Poslúchnem. Zmäknem a ako v tranze urobím to, čo mi káže. Nebudú žiadne zábrany, žiadne zásady. Iba čierno v očiach a dýky na perách.

Mám v sebe nevysvetliteľné a nehynúce zlo, ktoré tam hnije a kandizuje. Ktoré neviem dať preč a ktoré každou chvíľou stúpa. Krčí sa tam na rohu mrežovanej klietky, akoby čakalo na ten správny čas, keď dozorca bude obrátený chrbtom, aby mu potiahlo kľúče zo zadného vrecka nohavíc a odomklo si. A utieklo.

Chcem tieto pocity v sebe zničiť.
Ale nejde to.

 Blog

9 0 1 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu