Bludisko v hlave bolo zrazu rozlúštené, tenká priesvitná Ariadnina niť zrazu svietila, aj reflexné vesty cestárov by chceli mať takú žiaru. Moje oči už len hľadeli do toho svetla prázdnoty a minulosti. Viem, že pohľad sa mi zasklil a bola som späť.
Vrátila som sa do tej doby, keď jeho objatie hrialo, jeho bozky ma vzrušovali a túžba v očiach by za normálnych okolností spôsobila ďalších pár požiarov v Austrálii . Nikdy nezabudnem na ten okamih, keď mi prvýkrát chytil hlavu do dlaní, zaklonil a vášnivo pobozkal. Horúci dych vrážal na moju studenú pokožku, miesil sa s pižmom a dával tomu okamihu jedinečnú vôňu.
Tá vôňa sa mi vybavila aj teraz, nešla preč z mojej hlavy. Zaliala ma teplom a mne oťaželi viečka. Nie od únavy, od ťarchy toho okamihu. Pocitu, že človek, ktorý bol tak blízko, nebol tak blízkym ako si srdce myslelo. Detinsky som potiahla nosom a vedela, že štípanie očí teraz nie je z pripáleného oleja kulinárskych pokusov mojej spolubývajúcej.
Slzy som už nevedela zastaviť a tak som ich nechala voľne stekať po lícach a kvapkať na stôl. Každá jedna ma urobila ľahšou (a nie nebolo to odstránením nadbytočnej vody a soli z organizmu). A ten ťažký okamih sa začal pomaly strácať.
Prebrala som sa z myšlienok a a pozrela na kakao. Vychladlo....
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
1
dumbledore
6. 12.decembra 2015 22:20
Mňam kakauko...
Napíš svoj komentár