Ráno som vstala s úsmevom na tvári,  prežila deň bez nejakej obzvlášť veľkej vrásky . A teraz keď som si konečne sadla s my cup of tea, uvelebila sa do pohodlného kresla a huňatej deky, akoby sa spolu s teplom po tele začala rozťahovať aj melanchólia. Pomaly, po dúškoch klesala až obsadila celé srdce a zatiahla ho tajomným závojom nepoznania. Je ten pocit len ročným obdobím?

Večer hľadím z okna na vyhasnuté lúče svetla a cítim sa ako posledný konvertant. Počas jedného dňa sa mi podarilo vieru v úsmev zmeniť na pesimizmus bez nádeje. Stačí naozaj tak málo človeku, aby zahodil radosť pre jednoduchšiu voľbu, voľbu gravitácie kútikov úst?

Je ťažké bojovať s niečím, čo ťa zožiera zvnútra. Na povrchu vyzeráš ako porcelánová bábika, s krásnym úsmevom, dokonalou tvárou a výrazom alá svet je gombička. No stačí malý náraz. Taký pád zo siedmeho poschodia.  A tú škrupinku už dokopy nedá nič. Prázdne vnútro sa prebojovalo na povrch a blúdi po svete. Hľadá ďalšiu obeť do ktorej sa po malých dúškoch dostane a vyžerie ju z vnútra. Až.. Až kým sa len tak nerozbije.

Kým sa nerozpadneš na prach, lebo prach si a na prach sa obrátiš.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár