Všetci boli tak super, úžasní. Rešpektoval som ich... hoci aj neznámeho dedka, ktorý sedel oproti mne vo vlaku. Miloval som všetkých ľudí.
Postupne som sa dostal do súčasného veku. Teraz mám 19 a môj pohľad na ľudí sa celkom zmenil. Už to nie je obdiv, nie je to rešpekt... V súčasnosti je to hnus a odpor k mnohým dospelým ľuďom.
Ako malé dieťa som ľudom nevenoval toľkú pozornosť. Nebol som schopný až tak vnímať všetko to zlé, čo je v tých ľuďoch. Nevnímal som ani to, čo okolo seba "rozhadzujú", jednoducho mal som svoj detský svet.
Možno sa nemení môj pohľad, možno sa len mení spoločnosť... morálny úpadok mnohých jednotlivcov je hodné odvrhnutia. Ale skôr si myslím, že ľudia sú takí istí ako aj boli v minulosti, akurát som nemal vyvinuté akési "senzory na dospelákov".
Človek ide vlakom deduško ktorý vyzerá celkom milo, začne svojej starej hovoriť: "To je tá kurva, ktorá sa prespala s jej manželom."
Alebo aj rodičia. Normálne som znechutený z toho, čo robia. Ich správanie ma ozaj ničí. Nebudem tu konkretizovať a verejne kydať na fotrovcov, ale rozhodne to nie je to, čo to bývalo Nevravím, že by sa mali so mnou hrať alebo čo, to ani nechcem, ale ten prístup je úplne odporný. Ale čo môžem napísať je, že moja matka je neskutočne sebecká.
Neviem, čo mám urobiť pre to, aby moje znechutenie ustúpilo a tak som to sem skúsil napísať, i keď som sem nenapísal v podstate to, čo som chcel napísať, pretože nemôžem špiniť ľuďom ich mená.
Mám v sebe zlosť, nenávisť a najmä hnus :/ Ide ma roztrhať.
Blog
Komentuj
15 komentov k blogu
1
lenuska175
27. 3.marca 2012 10:43
Aj mňa ide často krát z tohto roztrhať, aj z mojich rodičov.
2
vieš koľko zla ešte stretneš? A akých "milých" prekvapení sa v živote dočkáš? Nechci vedieť... ľudia sú rôzni, ale hej... aj mne je občas zle z toho čo sa deje a čo vidím...
3
no neviem, ja svoju mamku ľúbim a teda aj foter je ok.....chápu ťa tvoji rodičia vôbec?......filip
5
vidíš..a to čo si spomenul je ešte mierne, preto si ja svoje detstvo zatiaľ vychutnávam
6
Mala som rovnaké pocity, keď som si uvedomila, že tí úžasní dospeláci, ktorí ma obklopujú vôbec nie sú takí úžasní akí sa zadali byť mojím detským očiam. Aj keď to znechutenie mi ostalo stále.
@lubobs Už nie si dieťa..
@lubobs Už nie si dieťa..
8
15
Pekný článok... prežívame niečo podobné..v podstate asi každý dospievajúci toto prežíva.
Ako dieťa je človek zvyknutý na pozornosť, dospeláci sú k nám milí, hraví a zrazu príde toto debilné obdobie aj na nás, a nikto už viac nieje schopný vidieť tú detskosť v nás, ktorá ostáva, len naše telo sa zmenilo, na základe čoho nás okolie vníma ako konkurenta či potenciálnu hrozbu. Každý stále túži po troche pozornosti, a keď sa nedostáva jasné, že sa začne sústrediť na to negatívne v spoločnosti
z odstupom času sa na to ako dívaš?
Ako dieťa je človek zvyknutý na pozornosť, dospeláci sú k nám milí, hraví a zrazu príde toto debilné obdobie aj na nás, a nikto už viac nieje schopný vidieť tú detskosť v nás, ktorá ostáva, len naše telo sa zmenilo, na základe čoho nás okolie vníma ako konkurenta či potenciálnu hrozbu. Každý stále túži po troche pozornosti, a keď sa nedostáva jasné, že sa začne sústrediť na to negatívne v spoločnosti
z odstupom času sa na to ako dívaš?
Napíš svoj komentár