Hrozba?

Stál som nad ňou. Oči mala otvorené, studené a plné strachu, jej bledá pokožka bola prekrásna. Už nikdy nezažiari, už nikdy sa nezačervená, už nikdy mi nezaznie jej smiech pri uchu, už nebudem cítiť jej teplý dych, jej horúce telo, už nikdy neuvidím jej ladné krivky pri tanci, dokonca ani jej vlasy viať vo vetre. Už nikdy.
Zohol som sa ku nej dosť blízko, možno som chcel ešte predsa len niečo pocítiť, ale šiel znej len chlad. Zavrel som jej studené viečka a hľadel na ňu: „ Prečo si mi to spravila? Prečo miláčik? “ Jej mŕtve telo sa na ľadovom chodníku už dlho nehýbalo, neviem na čo som čakal. Chcel som aby žila? Nie . . . Aj keď som mal chvíľu pocit úzkosti, bol som šťastný: „ Konečne si ma dostatočne naplnila šťastím, len škoda, že si to nedokázala kým si bola ešte živá . . .“ Usmial som sa. Vstal som hore a zapálil si cigaretu.
Áno, bola krásna, niečo vo mne mi to neustále opakovalo. Ale ja to predsa viem, viem. Bola, ale už nebude, nemala to urobiť . . . Všetko by dopadlo inak, ale takto je to lepšie. Zasmial som sa, vlastne som sa cítil skvelo.
Zrazu začalo pršať. Veľké dažďové kvapky sa ozývali všade, ale tu pri móle to bolo hlasnejšie. Mal som pocit, že moja vyrovnaná nálada mizne rovnako rýchlo ako voda stekala preč. Rozhodol som sa ísť domov. Ešte raz som hodil pohľad na jej mokré a stuhnuté telo. Po jej tvári stekali čierne slzy z dažďa. Odhodil som cigaretu a začal spokojne kráčať domov.
Ulica bola dlhá a dážď neutíchal, pritiahol som si kabát bližšie ku krku. Spomenul som si na dáždnik, ktorý mi raz kúpila. Teraz by sa mi zišiel, ale aj tak som ho už dávno vyhodil presne ako plno ďalších vecí, ktoré jej patrili. Pocit toho, že mám mokrú tvár ma už poriadne znervózňoval, neviem prečo ale opäť mi ju to pripomínalo. Bránil som sa spomienkam na ňu, tiež by sa celkom stratili. Teraz som si už bol istý, že moja dobrá nálada je celkom preč. Hnevalo ma, že si nemôžem naplno vychutnať radosť pri pohľade na jej krásne mŕtve telo, ktoré sa tak náramne vynímalo na tom studenému chodníku. Myslím, že ma to aj tak ešte trochu hrialo pri srdci, len som si na to musel lepšie spomenúť. Ale aj tak som stále rozmýšľal nad tým, či jej to všetko, čo mi spôsobila stálo zato, aby takto nezmyselne zahynula.
„Ach... Zahodila si svoj život rovno do koša! Hm . . . A mala si na výber. Mala . . . “ Na tvári som mal stále úsmev a určite som sa ho nemienil zbaviť. Uvedomil som, že už stojím pred domom. Začal som hrabať v premoknutých nohaviciach až som konečne vytiahol kľúče. Na kľúčenke so mal viacej kľúčov, jeden bol od jej bytu : „ Celkom som naň zabudol! “ Zasmial som sa a odobral ho z kľúčenky, chvíľu som si ho prezeral v ruke. Hneď potom som ho čo najďalej ako som len vládal zahodil do tmy, až rozrazil dážď.
Konečne som odomkol. Pred očami sa mi objavil jej mrazivý pohľad, no snažil som sa skoncentrovať a vypudiť si ju z hlavy. Táto spomienka sa mi stále zjavovala a ten obraz, ktorý som videl mi čím viac pripomínal, že na ňu myslím. Ale to som predsa nechcel! Mám na ňu myslieť častejšie ako keď bola živá ?! Dosť ma to rozhnevalo a tak som bol rád, že som doma. Vošiel som dnu a rozsvietil svetlá. Čakalo ma tu malé prekvapenie, takže keď som sa otočil dosť ma to vyľakalo, čo sa mne nestáva. Celý dom som mal hore nohami, a to už bolo čo povedať, lebo neporiadok som tu mal vždy. Najviac ma zarazilo, čo ležalo na zemi pri mojom starom kresle. Bol to dáždnik. Ten dáždnik. Začal som si uvedomovať, že je tu plno jej vecí, ktoré som už dávno vyhodil. Zrýchlil sa mi tep, a to nebolo dobre. Napadlo mi, že tu možno ešte je. Vybehol som von a obzeral som sa po niekom, kto to môže mať na svedomí. Bol som sa pozrieť aj za dom ale nič. „Tak kde si ?! Ukáž sa! “ V hlave sa mi ozýval jej škodoradostný smiech. Cítil som, že nemám kde ujsť. „ Nechaj ma! Vypadni!!!“ Kričal som a teraz mi bolo už vážne jedno, či som mokrý do nitky, „ . . . si predsa mŕtva, nemáš tu čo hľadať!!! Tak prečo ťa počujem . . . prečo. . .“ Spadol som na kolená a jej hlas stále neutíchal.
Keď už nastalo ticho, všimol som si, že o niečo ďalej okoloidúci pán so psom na mňa vrhol čudný pohľad. Ja som sa mu teda veru nečudoval, kľačal som na kolenách a držal si stále hlavu, chcel som aby odišla, nie? Nevedel som, čo mám robiť! Zdvihol som sa, že pôjdem dnu, ak by čakal vysvetlenie (teda vypadal naozaj zmätene). Aj keď prečo by mal? Nemá sa čo o mňa starať! Vlastne. . . sa nemá nikto, čo do mňa starať!
Keď som za sebou zatváral dvere uvedomil som si, že neprší. Dosť ma to prekvapilo, pretože bol predtým riadny lejak. Ako dlho som tam vlastne bol? Pozrel som sa na hodiny a bolo pol desiatej. V skutočnosti som ani nevedel, kedy som predtým prišiel domov, takže mi to bolo v podstate jedno. Len teraz som začal pociťovať chlad na mojom tele, ktorý sa dostatočne rozliehal natoľko, že som sa triasol od zimy. Zhodil so to dolu, zimu som cítil až v kostiach. Rozhodol som sa, že pôjdem do sprchy, pretože si poriadne ani nepamätám, kedy som bol naposledy v kúpeľni. No musel som sa na sebe zasmiať. Ale povedal som si, že si pohnem, aby som všetky jej veci mal zo svojho zorného poľa.
Hm. . . Mal som teraz v hlave veľkého chrobáka a to hlavne preto, čo robia jej veci v mojom dome, a potom preto, kto ma tým chcel vystrašiť. . .teda kto ma tým vystrašil, pretože mu to dokonale vyšlo.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu