Toto píšem len tak, na odreagovanie sa. Blbý úvod, ale nechcem, aby ste v tom hľadali nejakú pointu, to je všetko. Potrebujem sa odpútať. Konečne chápem spisovateľov, ktorí umreli z vyčerpania, preto že písali. Napríklad taký Balzac, nikdy som neverila, že niekto niečo napíše a je unavený, veď čo je to za prácu? Vtedy ešte nebola technika, takže písali rukou, ale aj tak. Maximálne ich z toho mohla bolieť ruka. No potom som napísala niečo ja a pochopila som ich. To nie je fyzická únava. To nie je dokonca ani psychická únava. To je psychická vyčerpanosť, smútok a nespokojnosť. Neustále otázky; Čo ak sa to dalo lepšie? Čo ak to ľudia neprijmú? Čo ak ma odsúdia a ostanem nepochopený?

Človek je taký unavený z vlastných nápadov a z tých všetkých čo ak, až na to umrie. Hrejivá vidina budúcnosti.

Nie, nechcem sa sťažovať, napriek všetkému, chytilo ma to, baví ma to, ale neuživí ma to, lebo dnes už píše skoro každý. Každý, kto má pamäť a fantáziu, a potom je tak veľa sklamaných, neznámych spisovateľov.

Predstavte si, že driete na nejakej knihe a ona hneď ide, v lacnom obale, do stánkov za 1,39€. Tak asi ste až tak nedreli, priznajme si. Keby každý uvažoval takto veselo ako ja. Keby každý bol proti sebe. Keby moja slovenčinárka vedela, čo robím. Keby, keby, keby.
Keby sme však nepísali, znudíme sa k smrti, lebo všetko sa raz stane príbehom, teda ak má šťastie.

Moja slovenčinárka, zase ju spomínam, nám raz povedala, že človek sa môže stať básnikom iba keď má bohatý vnútorný život, že to vzniká z utrpenia.
-Nie bolesťou, ale poznaním človek rastie, utrpením môžu vyrásť iba tí najsilnejší. (Vajanský) –
... Píšu iba tí najsilnejší... Pravda alebo odvaha?

Píšem, lebo tu nemám nikoho seberovného. Kamaráti zo základnej školy žijú dosť povoľný život, na môj vkus. Každý kto sa vymyká ich štandardu je outsider... mám ich rada.
Aj jeho som mala rada, veľmi rada, nebol taký ako oni a predsa bol náš.
Odkedy si odišiel, nemôžem pozerať simpsonovcov, stále počujem tvoj smiech, keď sa tam niečo zomelie. Zabil ťa jeden z nás, teraz ním už nie je, dobrovoľne zo seba spravil zaživa hnijúcu trosku.

Alkohol, dievčatá a frajerina im stoja za viac, ako život bývalého spolužiaka. Trosky. Veď čo, už ste sa nezdravili, nespomína si.
Alkohol chlapci a sex im stoja za viac ako oni samé. To je jedno, že je to prízemné, hlavné je to IN. Veď je pekný, veď čo na tom, že zajtra si nespomenie, dnes je piatooook.
Koľko takých piatkov potrebuješ na to, aby si sa zahojila z informácie, že spolužiačka mala minulý mesiac štyroch? Tak ju predbehni, ale mne sa nesmej, ja to tak necítim.

...nech žijú optimisti...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár