Ak by som mala omšu nazvať jedným slovom tak by to bolo slovo. Strašné. Sedela som vedľa babiek , lebo už pri Sam nebolo miesto. Jedna babka klebetila s druhou , pri sebe. A tá druhá pri mojom boku spievala árie , takže som z kázne , a z celej omši nič nepočula. Stále som počúvala o vlnených poduškách a o klebetách medzi babkami a tá druhá , no som rada , že mám dve uši, inak by som už asi nepočula. Chcelo sa mi skákať do oblakov , ked to už konečne skončilo. Sam musela ísť s rodičmi na ich obed a mama s Paulom , no chcela som byt sama , tak som ich poslala domov samých. Ostala som tu skro sama. Pár babiek sedelo pri soche panny Márie. Ja som sa odhodlávala k tomu najodvážnejšiemu činu , mal zatieniť všetko na čo som sa kedy odhodlávala. Ila som bí ružu. Chápeš?“ pozrel sa na mňa. Ja som stále čakala na nejakú radu a na spoved. Cítila som dobre známe chvenie , ked som chytala drevenú kľučku. „ Dobrý“ kľakla som si. „Naposledy som bola na svätej spovedi...ehm.. asi pred siedmimi či ôsmimi rokmi. „ Hm.. to je dosť dlho Tiana“ ozvalo sa z druhej strany. „Odkial poznáte moje meno?“ pozrela som lepšie cez drevené mreže , ktoré nás medzi sebou oddeľovali. „ Mark?“ nemohla som uveriť tomu čo som videla. „áno slečna , nejaký problém ?? Mám zavolať niekoho inéo?“ „Nie nie to je f poho“ trochu sa zahniezdil . „ Tak , hovor čo ťa trápi.“ „No.. nechodím do kostola , vzala som mame z koláča mandle , aj ked som vedela , že to nenávidí. A hádala som sa s Paulom o televízor, vzala som cukríky a všetky som ich sama zjedla a ..“ „Dosť. Dosť“ zastavil ma. . Vzdychol si. Ja som čakala ako to vysvetlí , čo povie. „ Tiana , viem , že si s šla vyspovedať , povedať to čo ťa trápi , ale ty mi stále zatajuješ hlavnú vec celej tejto veci.“ „čože?“ čo tým myslí. Nevedela som. „ Ak vyrastie ruža , tak sa o ňu treba starať , vieš? Ked ju treba poliať , poleješ ju , ak bude treba zostrihať ,urobíš to. No a ked začne rásť burina , musíš ju vytrhať. Inak sa stane to , čo sa nesmie stať. Burina začne rásť a ruža postupne slabnúť. Burina ju nakoniec celú zahalí a je aj možnosť , že zahubí ružu. Chápeš?“ pozrel sa na mňa. Ja som stále čakala na nejakú radu a na spoved. A nie na ruže. „ Dievča , ak neriešiš problém hned na začiatku , nemôžeš žiť naplno , lebo stále tam bude burina , ktorá bude rásť a ty budeš stále ťažšie a ťažšie prekonávať prekážky.“ Vzdychla som si. „ Neboj sa , len si tam „ ukázal na lavice „ sadni a rozmýšľaj , samej k tebe do uší prenikne odpoved.“ Vyšla som von. On tiež. „ o a mimochodom pozdrav Adama , toho anjelského diablika som už asi týždeň nevidel.“ Potom na mňa žmurkol a šiel dlhou chodbou až do vnútrajška kostola. Počula som buchnutie dverí. Vzdychla som si. Tak ako mi radil som si sadla na lavicu a čakala. Vedela som , že to nezačujem , ale niečo na tom bolo. Ticho , len ja a kostol a ..orgán? Natrčil som uši a postupne som spoznávala svoju skladbu . Bola dokonalá . Jemná kde mala byť a drsná a mohutná v tých správnych polohách. Ako v omámení som šla za tou skladbou. Postupne. Krok po kroku , hore až ku dejisku tej melodie. Už som videla koniec. Posledný schod. Išla som stále dalej potichu som sa prikrádala k tej sladkosti. Aké mi to bolo prekvapenie , ked za tou nádherou bol on. Jeho ruky jemne padli na klávesy. Prežíval hudbu , akoby padal do tohto víru tonov. Potom zrazu prehmat. Zbadaal ma . Ja som sa chcela rozbehnúť ku schodom , ale zachytil ma za ruku. „ Prosím , vypočuj ma. „ Jeho hlasu s nedalo odolať. Pozrela som na neho a nechala som sa viesť k organu. „ Sadni si prosím. „ Ukázal na sedátko. No vlastne lavicu. Sadli sme si obaja. „ Nechcem byť bez teba.“ Zazneli tri tony. JA som ich zopakovala. „ Mám ťa rád“ pať tonov. Zopakovala som. „Si ten najlepší priateľ, alebo v tvojom prípade jeden z nich“ tri tony . Zase so ich zopakovala. „ chcem aby si zabudla čo si uvidela v tom skicári.“ Postupne sme spolu začali hrať moju pieseň , spolu ,ako jeden. „Ako si to mám podla teba vysvetliť?“ dávala som pozor na tony , ale stalo sa pár krát , že mi tony nevyšli. On si to asi absolútne nevšímal. „ Tie ktoré vyzerali tak strašne som maľoval vtedy , ked som sa do teba zamiloval , pritom ty si nejavila vôbec žiadny záujem. A to ma zožieralo. Chcel som aby si sa na mňa pozrela. „ Prestal hrať a vzal moju tvár do dlaní. „Hnusila sa mi predstava , že som pri tebe taký slabý , že ma oberáš o silu , o nenávisť o všetko a ty si vo mne , hádam všade. Desilo ma , že ty sa stávaš niečím ako je pre mňa vzduch. Dôležitým. Snažil som si ťa znechutuť , aby som prestal blúzniť o tom , že sa ťa dotýkam.“ Pohladil ma . „ že ťa bozkávam.“ Jemne mi prešiel perami po tých mojich. „ že som s tebou a ty cítiš skoro to isté.“ Zase ma pobozkal. Ale môj obranný reflex bol rýchlejší. Vyšmykla som sa u. „ Nie.“ Usmial sa na mňa . „ Dokedy , budeš predstierať. Dokedy budeš zatlkať pravdu , dokedy sa budeš brániť“. Otočil sa ku klávesom stlašil tú najjemnejšiu klávesu. „ Milujem ťa“. Ja som sa rozbehla po schodoch. Bola som plná myšlienok. Plná nových myšlienok , ale pokojnejšia ako pred tým .
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
Si úžasná. To rozhodne treba uznať. Len mi sprav láskavosť, ponáhľaj sa s pokračovaním