Zrazu som videla , ako sa na neho vrhol Adam. „Nie.“ Toma to vyviedlo z rovnováhy a obaja padli na zem. „čo to?“ Zhodil ho z chrbta a hodil ho preč. Adam sa ale nedal. Elegantne ho podkopol, ked sasnažil vstať. Vedela som , že na to nebude stačiť.
Ale tak som sa triasla , že som nebola schopná niečo urobiť. Len som so zatajeným dychom sledovala , ako sa tí dvaja váľajú na zemi. Tom a jeho svalovina , proti Adamovi a jeho huževnatosti a ohybnosti. Bolo to pre mňa velmi silné sústo. Tak strašne som sa o nikoho nebála.
To ako sa navzájom uhýbajú a bijú ... ach A v tedy sa to stalo. Tom zasiahol Adama do tváre takou silou že padol dole. Skríkla som. Tom sa víťazoslávne uškliabol. Adam sa zodvihol a chcel na neho skočiť. Ale nemiesto toho dostal dlšiu ranu. Bol taký bezmocný. „ Tak čo .. tvoj záchranca nejako nevie lapiť dych .“ Mal bordovú zakrvavenú tvár. Otočil sa ku mne. „A teraz , ty suka , dostanem to čo som chcel vtedy.“ „Hej.“ Počula som v dialke ako niekto volá. „ Tom prosím , ťa , kašli na ňu.“ Bol to Tobias. „Máš tu toho chudáka. Aspoň toho zmláť.“ Tom sa zachechtal. Pomaly kopol do ležiaceho Adama. „ Tak čo ty hrdina?“ „Nechaj ho.“ „ Mala by si sa naučiť , že nedostaneš všetko čo chceš.“ A potom sa len zviezol k zemi. ZA ním som uvidela Tobiasa s baseballovou pálkou v rukách. „Fajn , len na toto som čakal. Si f pohode?“ hej. „ A ty?“ otočil sa a podal Adamovi ruku. „Vdaka.“ Tobias ho plesol do ramena. „ Teraz sme tak povediac vyrovnaní. Obidvaja sme dostali do nosu.“ Adam si zotrel rukávom krv z nadpery a podal Tobiasovi ruku.
On ju vdačne prijal. BBola na nich vidieť , že sa nejako uzmierili. „Tobias , prečo si to urobil?“ ten nechápal. „čo som urobil? Ten parchant , ktorého som nazýval priatelom ti dva krát ublížil. JA som to musel urobiť.“ Objal ma. „ Ou to nie.“ Adam prišiel plyžšie k nám. „ čosa deje.“ On mu ukázal len svoju krvavú ruku , ktorú mal pred tým položenú na mojej hlave. Ja som ledva predýchavala. Adam chytil moju hlavu a nasylu sa mi pozrel do očí. „ Tiana, blí ťa hlava. Máš závrate?“ Tobias ma podoprel. „ Nie, nie . Keby ste mi neukázali tú červenú gebuzinu , ktorá mi ide po tele , ani by som nevedela , že sa niečo stalo.“ Ale oni nedbali a moje slová. Adam si zvliekol svoj Drakulovský kabát a priložil mi ho o hlavu. Potom ma vzal na ruky. „ ale no tak , toto fakticky netreba , chodiť ešte viem.“ Tobias nás ani vtedy neopustil humor. „Mohlo to dopadnúť aj horšie.Keby som nemal tú baseballovú pálku neviem , ako by om ho zložil. Ked sa to nepodrilo tebe...“ povedal smerom ku Adamovi. „Hádam , že máme asi také isté rozpätie síl“. „ále , ty by si ho dal.“
Takto sa rozprávali celou cestou ku mne domov. Stále si skladali poklony a rozprávali sa o veciach .. no o tých o ktorých sa väčšinou chalani môžu baviť. Autá , hudba , fotbal a baby. Ke si mysleli , že spím rozprávali sa o tamtom veeru. Dozvedela som sa , že to od Sam sa dozvedel čo sa stalo. Zistila som , že Adamovi sa ho vtedy podarilo zložiť , hrubým dreveným klackom. Ked o tom hovoril , stisol objatie svojich rúk na ktorých držl mňa. Bolo teplé a mäkké. A hoci Tom ma mal v rukách ako v košíku . Hádam ma v nich ani nemohli vidieť.
Toto bola náruč ktorú som chcela a potrebovala. Jeho ruky neboli vôbec teké chudé ako som si myslela. Trochu vytvarované , ale pri tom boli také jemné. Pomaly ma hladil na chrbáte. Bolo to tké príjemné. Dakovala som bohu , že bývame tak bízko pri kostole. Bála som sa však na maminu reakciu , čo jej tí dvaja naklábosia. Nakoniec ani neboli nejako kreatívny. Povedali , že som zaspala v laviciach a nechceli ma budiť. Tak ma vzali domov. Mama asi vedela , že som včera veľ nespala a tak im to celé zhltla aj s navijákom Adam ma odniesol až do izby.
Položil ma nehlučne na postel.Pohladil ma po vlasoch .Kľakol si k mojej hlave a vtlačil mi na čelo bozk. Zachvela som sa. „milujem ťa.“ Usmiala som sa .“ nenávidím ťa.“ Usmial sa pohladil ma. „Aj ja.“ „detto:“ ešte raz a chcel pobozkať , ale ja som sa oddialila. „Chod už. Príde mama.“ Dotkol sa mojich pier. „zbohom.“ „zajtra sa vidíme.“ Ale vlastne nevidíme. Lebo skro ráno som šla ako obvykle do školy a rovno som do nej letela. Sam mi napísala , že pôjde neskôr. Nejako som tušila , že je za tým Tobias. Ale nechala som to tak. Strašne som ho chcela vidieť. Tá rana na hlave bol iba povrchový škrabanec. Ved jasné , to len oni z toho museli robiť leľké halooo. Ale ked som prišla do triedy , tak tam nebol. Ani ked Sam skoro zmeškala na zvonenie. Predodvermi našej triedy som videla Tobias a Sam ako sa pobozkali. Ona na neho tak zúfalo pozrela , ako keby mala odýsť od neho na rok.
Je zabuchnutá. JA som to vedela. Avšak , m§a trápila len jedna vec. V tej najposlednejšej lavici , v tom najtmavšom kúte , chýbala jedna osoba , na ktorú som nemohla prstať myslieť. Práve dnes som mu chcela povedať len jednu vec. Či súhlasím s tým čo mi včera povedal , alebo sa mu vspriečim. Avšak práve teraz so bola tak zmätená , že som nevedela rozumne premýšľať. Moja voľba sa menila zo sekundy na sekundu.
Smutne som dochádzala so Sam a s Tobiasom domov. Nevidela som ho celý deň . Ani jeden telefonát ani SMS. A to sa ešte ani jeden deň nestalo. Bola som z toho fakt nervozna. Možno je to kvôli mne.
Ved tolko toho pre mňa spravil a ja som sa mu odvdačila len klamstvom. Bolo to také nepríjemné nevedieť o ňom nič. Už som sa pomaly začala obávať či sa mu náhodou niečo nestalo. Pozerala som sa na displej mobilu . Myšlienkami som sa ho snažila prinútiť aby začal hrať Roberta Pattisona – Kiss in rain. Mimochodom úžaná klavírna skladba . A konečne . Poriadne som nepočula prvé akordy a už som mala mobil nalepený na uchu. „halooo , Adam . Prosím ťa ja..“ „och tu nie je Adam jeho matka.“ Klesli mi ramená. „hm.. dobrý deň.. prosím vás , je tam Adam?“ počula som ako vzlyká do telefonu. V dialke bol ruch. Pípanie a vzdialené šúchanie. „On je v nemocnici. Mal ne ne...nehoduuu.“ stuhla som. „čože?“ skoro ma ani nebolo počuť. „na motorke. Je v nemocnici , tej oproti vašej školy.“ To bola tá , kde som bola ja. „Okamžite som tam. Ani bundu som si nedala. Nechala som si papuče a bežala som . Bežala som čo mi sily stačili. Takto som neutekala ani vtedy , ked som zistila o tom skicári. Hádam ani na autá som nepozerala. Museli pozerať oni a mňa. Papuče som mala totálne premočené. Vošla som do nemocničnej haly. Bežala som na recepciu. „Prosím vás.“ Ale sestričky ma nevnímali. Rozhnevane som buchla do stola. „Haloo kde je Adam Sandtner ?!“
Sesrička mi venovala prázdny výraz. „Dievča , vedieť každé meno v tejto nemocnici , asi by mi hlava praskla.“ „ooch.“ Sadla som si a vložila hlavu do dlaní. Kde ho tu pre krista boha otca nájdem. „Počkať , ty si sa Pýtala na Adama Sandtnera?“ zdvihla som pohľad na ženu. „Ano.“ „Som jeho matka.“ Podala mi ruku a zdvihla ma zo stoličky. „Kde je?“ Smutne sa na mňa usmiala . Hned tu , pripravujú ho na operáciu. Tvár sa jej skrčila do grimasy. Začala vzlykať. Prišla som k nej. Pohladila som ju po chrbte. Oprela si hlavu o moje rameno. Presto bola omnoho vyššia ako ja. Ale zase menšia ako Adam. „Pokoj . Všetko dobre dopadne“ síce som to povedala . Neverila som tomu. Pozrela na mňa. „Toľko mi o tebe hovoril. Zdá sa mi , že ťa už poznám.“ Usmiala som sa na ňu , i ked by som sa najradšej rozplakala. „Podte , ideme za ním.“ Prikývla. Vyzerala naozaj velmi mlado. A sviežo.
Viedla ma ku víťahu. Nastúpili sme aj s jedným pánom na vozíku a sestričkou ,ktorá bola s ním. Oni šli na tretie ,my na druhé poschodie. Cestou hore si Pani Sandtnerová vyplňovala formuláre. Tak preto bola na recepcii. Vmysli som si vypodložila prečo sa nachádzala na pízemí.
Asi len v tejto chvíli opustila svojho syna. Ked sme vyšli z víťahu namierili sme si to napravo a potom do izby s guľatými okienkami. S nedočkavosťou som otvorila tie dvere. Boli tam asi štyri sestričky a dvaja doktori.
Počula som hordu doktorských príkazov. A potom som ho uvidela. Mal krvavú tvár. Vlasy polepené ku sebe. Pár škrabancov . Práve mu strihali jeho drakulovský kabát. Videla som jeho zúfalý pohlad , ked nožnice prestrihávali látku so zaschnutou krvou. Potom sa pozrel na mňa. Pokojne sa usmial. Pritom som videla , že ked ho prehadzovali na druhú postel nebolo to také bezbolestné , aký sa zdal. Pocítila som , že mi po tvári začali tiecť horúce slzy. Ja som si ich vôbec nevšímala . Jeho pohlad to bolo to jediné , čo ma v tej chvíli zaujímalo. Sastrička mi zakryla výhľad na neho. „Slečna prosím vás uhnite , ideme s pacientom. Uhla som. Ked prechádzali okolo mňa chytila som jeho ruku ,ktorá už bola pripravená na tú moju. Bežala som zarovno postele a lekárov ktorý ho obsluhovali. „Milujem ťa ,tak mi tam neumri.“ Usmial sa. „ to si musím niečo spraviť aby si to už konečne priznala?“ Stisla som mu ruku. Rozplakala som sa. „Prestaň , ved som to len ja.“ Už som mala mokrú tvár. „Vešd práve si to naozaj ty.“ Rdžala som jeho ruku a bola čím dalej viac studená. „ si jediná pieseň , ktorú si zahrám.“ Povedal. Ani som si nevšimla , ž na hlave má obrovskú ryhu. A mala som divné tušenie. „Si to jediné čo zaspievam.“ Potom sme sa museli odtrhnúť. Pozerala som ako idú s tou postelou do levkej sály , ktorá sa za ,mnou okamžite zavreli. nIekto ma chytil za ruku. Bola to pani Sandtnerová. „Pod , sadnime si Tiana.“ Pred tou sálou boli také malé kresielka. Sadli sme si. Nervy som mama napnuté a radšej by som bežala maraton ako tu len tak sedela. „Viem ako sa cítiš.Nevieš čo sa stane a to je pre teba zničujúce.“ Tá žena to dokázala všetko zhrnúť do jednej vety. „ Máte pravdu. Najradšej by som robila čokoľvek , len aby som nesedela len tak a nečakala..“ „Si presne taká , ako mi ťa deň čo deň opisoval.“ „Opisoval?“ Jej červené oči trochu odpuchli. „no, vieš už od vtedy , čo nastúpil do vašej školy.“ Pomaly som sa sústredovala na jej melodický hlas. „No vieš, môj syn sa so mnou velmi často nerozpráva. Vždy toho povie málo , ale myslí oveľa viac. To som sa za ten čas naučila mejako rozšivrovať. Pre teba to nebude ťažké.“
Odsledovala si moju tvár „Ked bol zachmúrený , tak som vedela ,že bud si nbola v škole , alebo si bol smutná , iečo ťa trápilo.“ Bolo vidieť , že tie chvíle nemala práve v láske. „Neobvinujem ťa z toho , že si sa o neho zaujímala. Pravdu povediac niekedy mi naháňa môj vlastný syn strach.“ Zasmiala sa. „ Ale inak e úžasný. A nikdy ti neodpustím , že si mu neverila.“ Nechápala som. „ Nieš , ja so videla jeho kresby.A...“ začervenala s. „ Nie som práve nadšená tým ako riešil túto situáciu , ale každý , predsa znášame svoje problémy inak.“ Chytila ma za obe ruky. „ Viem aká si. Vedela som to ešte skôr ako som ťa uvidela , alebo počula v telefone. Adam sa mohol zamilovať do neviem akého dievčaťa. Mal na výber zamilovať sa do ktorého kolvek dievčaťa. Ale on si vybral teba. Musíš byť niečo viac.“ Skormútene som sa na ňu pozrela. „ Ako to môžete povedať?“ pošúchala ma po mojich skrehnutých rukách . „Lebo poznám svojho syna.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár