Cítila som však , že jej pevné základy sú nejaké rozkívané. Nechala som svoje myšlienky , a snažila sa na to nemyslieť. PO ceste som vyzdvihla Sam a išli sme spolu do školy.
Stále mi pílila uši s tým , že som jej nepovedala všetko. Samozrejme , že nie. Keby vedela , že má úžasnú sladkú vôňu , ktorá sa mi usadila v hlave určite by si začala domýšľať. A to som práve nechcela. Nebolo to rande! Usmievala sa od ucha k uchu.
Nevedela som odkial tú dobrú náladu stále vyťahuje. Bez najmenších problémov som prešla do vstupnej haly . Tam sa však na mňa nalepil Tobias. Asi tristopiaty raz sa mi ospravedlnil. „Tobias prestaň prosím . Ja som ti už dávno odpustila.“ Pozrel na mňa a videla som, že ho to úprimne mrzí. „ Smiem ti to aspoň trošku .. ja neviem .. vynahraiť?“
So Sam sme na seba pozreli. „ No ja neviem. Budú otvárať nový discobar. Ideme tam s partiou . Myslím , že za také dva týždne. Ach by ste chceli, môžete ísť s nami.“ Síce ho to mrzelo , ale stále to bol maturant. Jeden z pokriteckých maturantov. „Nie , nie.“
Namietala som. „áno“ povedala Sam a oslnivo sa na neho usmiala. Neverila som vlastným očiam. On jej úsmevom privolil a pridal sa k partii , ktorá na neho čakala na schodoch.
„Prečo si to urobila?“ „No. Je celkom pekný, je ti zaviazaný a páči sa mi. A potrebujem už konečne urobiť nejakú blbosť. Nemôžem skončiť ako poslušná dcérenka.“ Vtedy som si ešte myslela , že to môže byť celkom fajn. Medzi samími maturantmi. Prišli sme do triedy a ja som ju prehľadávala očami do vtedy , dokedy som nenašla tvár ktorá sa na mňa spod tej veľkej ofiny usmievala. Vedela som,že to patrí mne. Tento úsmev. Presne taký ako včera. Mala som pochybnosti ,či sa všetko dá do obvyklého normálu a my budeme predstierať , že sa nič nedialo. Lenže tento teplý úsmev ma presvedčil ,že opak je pravdou. Sadla som si do svojej lavice. Sadla som si a pripravila sa na hodinu. Prebehla staré učivo a čakala som , že zazvoní. Dúfala som v to. Tak rada by som sa na neho pozrela. Konečne zvonček. Dnu prišla učitelka na Dejepis a ja som si v pokoji vytiahla notes.
Po dlhom čase sa na mňa konečne usmialo šťastie. Pomaly ,ale ista som stavala ľahkú a príjemnú melodiu. Ešte som potrebovala slová. Tie ešte stále neprichádzali. Na kolená mi doletel papierik . /ahoj ide to?/ odložila som notes. / podla toho čo?/ /ja neviem. tony , alebo verše?/ /obe nejako neprichádza. Vyčerpala som svoju fantáziu./ /Tomu neverím. Ty si ten posledný človek ktorému by sa vyčerpala/ /budem to brať ako kompliment/ /ved to mal byť kompliment/ / A čo Mark , nehneval sa?/
/Samozrejme ,že nie. On je taký stále./ ...... a takto prebehla asi každá hodina. Prehadzovanie lístkov bola jediná vec čo ma zaujímala. Samantha mi s humorom vyčítala že nemala ani len hodinu , ktorú by so mnou strávila. Vraj z celého vyučovania som sa s nou bavila len cez prestávky. Čo bola samozrejme pravda. Po vyučovaní som sa jej ospravedlnovala. Ale ked mi povedala , že som skoro rovnako otravná ako Tobias kašľala som na to.
Rozlúčila som sa a išla som domov. Asi ma to nemalo prekvapiť , ale za rohom už na mňa čakal. Usmieval sa , opretý o telefonny stlp. „Smiem ťa odprevadiť domov?“ Zdvihla som obočie. „ Ty nemáš čo robiť?“ pokrútil hlavou. Nevadilo mi , že sa usmieval , ale vadilo mi , že sa stále usmieval.“čo by si povedala, keby sme išli zajtra do kina?“ „Neviem.. dúfam , že to..“ „samozrejme ako kamaráti. Teda mne sa zdá , že nimi sme sa tak trochu stali.“ „áno jasné “ usmiala som sa .Pri ňom sa človek nemohol nesmiať. Bolo to proste nákazlivé.
Pomaly sme krok za krokom išli k nám domov. „Kde vlastne bývaš?“ v tej sekunde som zistila, že vlastne o ňom neviem vôbec nič. Potešilo ma , že na to aby som to zistila som mala plno času.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
ena233
19. 9.sept. 2010 16:01
juuuj to je zlaté
Napíš svoj komentár