Tiana 6

Každý deň bol zo začiatku rovnaký. Vstala som, naraňajkovala som sa , dala som mame pusu, vyšla som z dverí a tam na mňa čakal on. S Adamom sme potom išli pre Sam a všetci traja do školy. Prišli sme , nudli sme sa . A išli sem domov. Aj Sam musela uznať , že nie je taký akým sa zdal. A sama mi povedala , že je pekný a múdry dokonca vtipný . Ja som bola tak hrdá na to ,že som bola prvá z nás dvoch ,ktorá objavila túto novú stránku tohto neočakávateľného zvratu udalostí. PO škole sme trávili každý deň inak. Každé popoludnie bolo podla jeho plánu. A ako vždy bol to dokonale strávený čes. Začalo sa to kinom . Potom sme sa šli všetci traja kúpať na plváreň. Ja som nemala plavky , takže som si ich kúpila naplavárni. Podla jeho hodnotiaceho pohladu , ktorý sa zdržal na určitých partiách , som usúdila , že sa mu moje plavky páčili. Bolo to super. Potom sme boli na bowlingu a korčuľovali sme sa , boli sme len tak na káve , alebo sme išli na pizzu. Raz sme ešte išli na štvorkolky . Niekedy sa k nám pridala Sam , ale väčšinou sme boli sami. Vždy som sa tak tešila , kedy príde pred náš dom a pojdeme dom. Paul mi hovoril , že sa mu páči a chcel by ho poznať viac ako , len cez okno a z môjho rozprávania. Mama o tom nechcela ani počuť. Som ešte moc mladá na to aby som bola starámama. Takto sa vyhovárala. Ja by som ho ako sama nepozvala. Ale asi by som bola aj rada ,keby sa s ním spoznali. Ale nechcela som to nejako uponáhľať. Síce to mohlo vyzerať inak ako to bolo , nezaujímalo ma to. Chcela som si vychutnať tie chvíle s ním. Pretože boli plné dobrodružstva , smiechu a čírej radosti s troškou kúzla . Inak by to nešlo. Bolo to proste kúzelné. Inak sa to nazvať nedalo. Každý večer sme presne na čas prišli pred náš dom. Tam sme sa objali a naše objatie bolo z dňa na deň dlhšie. Jedného dňa pred našim domom zastavila nádherná motorka , čerstvo nalakovaná s červenými pásikm po bokoch. Aké to bolo prekvapenie ,ked sa o neho opieral Adam. Zatrúbil a ja som sa rozbehla za ním. „Páni , nehovor mi , že to je tvoje?“ „Prosím ťa , je môjho uja. Kúpil si ho pred týždňom a prišiel sa s tou krásavicou pochváliť. “A ty s tou kásavocou budeš čo robiť?“ nedalo mi podpichnúť ho. „Idem na nej povoziť dalšiu a ešte väčšiu krásavicu.“ Začervenala som sa. On má odpoved na všetko. „Tak ideme?“ „čo?“ netušila som , či to myslí naozaj , síce ,má vodičák , ale nemá ešte osemnásť.
„ale ved.“ Pretočil očami. To chytil odo mňa „ erob paniku ,len sa trochu prevezieme. Neveríš mi?“ podal mi prilbu. S radosťou som ju prijala. „Verím.“
Najprv sme šli jemnm tempom. Potom pomaly pridával plyn.
Išli sme tak šialenou rýchlosťou , že som nevnímala nič, len čmuhy . Zelené čmuhy stromov zmochlané farby domov a budov. Bála som sa a užívala si tú rýchlosť zároveň. Silno som ho držala za pás , až sa mi zdalo , že pomaly kvôli tomu nedýchal. Ale nesťažoval sa. Jazdili sme fakt dosť dlho, teda mne sa to tak zdalo. Nakoniec sme zastavili pri tom najkrajšom obraze. Až mi to vyrazilo dych. Slnko pomaly zabadalo a dostávalo sa do rúžovej až sýto červenej farby. Lúče slnka prechádzali cez jazero. Ani veľké , ani moc malé. Obrážali sa od jeho povrchu a blišťali sa ako zlato. Všade bolo úplné ticho. Jazero bolo obkolesené lesom. Len tento úsek bol možný n to aby človek mohol uvidieť túto nádhernú scenériu sediac na motorke s chalanom. Bolo to jazero kúsok za mestom. Jedno z vecí ktoré som prepásla. „Milujem toto miesto.“ Vydýchla som „Vôbec sa ti nečudujem. Je to nádherné.“ „páči sa ti to tu?“ pozrel na mňa a bol plný radosti. „Usmiala som sa na neho . V očiach mal odraz z vody. Nabrali yvláštnu zeleo červenú farbu. „Asi som sa do tohto miesta zamilovala.“ „naozaj?“ „naozaj“ Zosadol z motorky a podal mi ruku. Pomohol mi z toho šialeného stroja a pomaly sme išli krok za krokom po malej lesnej cestičke. „ Toto miesto som našiel , ked som utiekol z domu.“ Chytil ma za pás a pomohol mi cez obrovskú jamu. „Kedy ? A vlastne prečo?“ „Noo.. vieš mama sa vtedy rozviedla s ocom a na mňa toho bolo priveľa. Pri rozvodovom konaní sa nehádali kto ma chce , ale kto ma ude mať na krku. Nakoniec to ostalo na mame Potom mi umrel starý otec . A ja.. “ chytila som ho za ruku. Už z jeho rozprávania bolo počuť , že len velmi ťažko sa mu o tom rozpráva. Práve kvôli tomu , čo v tedy zažil. Musel to už konečne niekomu povedať. „Chápem ťa.. ni teda.. nezažila som to , ale .. poznám tú bolesť a prázdnotu.“ Bože tie jeo oči tie smutné oči plné smútku a sklamania. „Viem o tvoom otcovi aj čo sa stalo. A viem , že to tiež nebola prechádzka rúžovým sadom.“ Striaslo ma od zimy. On si dal dole kabát a prehodil mi ho cez ramená. Páni ten voňal. „Vieš čo.. Musím si odskočiť. Počkáš tu chvíľu?“ Zdvihla som obočie ,ale prikývla som.
Ked som uvidela , že je preč poriadne som sa nečuchala tej vône.Zabalila som sa do neho. V tom som zacítila , že mi niečo bráni. Pozrela som sa do vnútra. Malý zápisník. Nie skicár . Otvorila som ho a zastavilo sa mi srdce. Bola som to ja. A naozaj precízne a umelecky nádherne zobrazená. Pozrela som si dalšiu kresbu. Ja ako sedím nahá a cez telo mám len jemnú šatku ,ktorá zakrívala nevyhnutné. Potom ja , ale v obludnej forme, ako strašná bájna medúza s hadími vlasmi a rozdvojeným jazykom , akí majú hady. Dalšia ja ako sedím v lavici, ja s divným výrazom v tvári. On a ja ako ležíme na sebe. Ja zviazaná a spútaná. Ja ja ja .. skicár mi padol nazem vo chvíli ked som začula šušťanie. Zľakla som sa , vedela som, že je to on. Rozbehla som sa po lese. Prešla bujným porastom a snažila sa nepoorovane odýsť domov. Oblúkom som sa vyhla miestu kde stála motorka a bežala som domov. Utekala som a vedela ,že ak zastavím , už to nezvládnem. Zahla som na cestu ,ktorá mamala priviesť domov. Počula som za sebou motorku. Splašene som sa snažila bežať rýchlejšie , ako sa dalo. Potom som uvidela mami ne auto , ako do neho vchádza. „Mamíí“ okamžite sa otočila.Zastavila som o auto , ani sa mi nechcelo brzdiť.“Zlatko , čo sa deje?“ „Ideš už domov?“ „Ano jasné. Zoberiem ťa.“ Popletená si sadla za volant . Ja som si vyýchla , že som už v bezpečí nášho auta. Obzrela som sa a uvidela som motorku a jeho ako sa rúti za nami. Mami šliapni na to. Mama tomu nerozumela , ved sme boli len pár metrov od garáže. Otvorila elektrickú bránu .Vošla do vnútra. Ja som bleskovo zatvorila a cez chodbu , ktorá spojovala dom a garaž bežala do izby. Kričala som na mamu. „ Ak ma niekto bude volať. Tým niekto myslím kohokoľvek niesom tu. Zauchla som dvere na izbe. Sedela som na posteli a zúfalo sa snažila nejako si to vysvetliť.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu