„Neboj sa. Len to urob a bude po všetkom.“
Z diaľky sa mi prihovárali utišujúce hlasy. Prichádzali odnikiaľ a zanikali vo večnosti.
„Ja sa nebojím. Som pripravená.“
Počúvala som vlastné slová. Naozaj som necítila žiadny strach. Moja myseľ bola taká pokojná ako nikdy. Necítila som vinu, necítila som smútok... Vlastne som necítila vôbec nič.
„Tak už skoč! Musíš!“
Vzdialené hlasy mi nebezpečne mrazivým tónom pripomínali to, čo som napokon musela urobiť. Zrazu ma zaplavili všetky spomienky. Ich ťažoba ma zlomila a padla som na kolená. Pokoj sa vytratil. Prišli výčitky svedomia. Ako som to všetko mohla urobiť? A prečo sa na to teraz musím opäť pozerať!?
Muž, kľačiaci na kolenách, zúfalo prosiaci o milosť. Ruky zopnuté, ústa nečujne odriekajúce poslednú modlitbu.
Nehybné telo mladej ženy na dlážke uprostred kaluži krvi. Pohľad upretý do neznáma, v tvári výraz absolútneho strachu.
Nemá tvár úbohého starca. Kňaza. Oči privreté, telo pokorne znášajúce trýznivé muky. Slová „odpúšťam ti, dcéra“ ťaživo visiace vo vzduchu.
„Nie!“
Nemohla som to zniesť. Pozrela som sa na rozbúrené more. Vlny ma k sebe volali. Cítila som to. Privrela som oči a a pomaly som vykročila dopredu. Triasla som sa. Nie od strachu. To bol asi jediný cit, ktorý som nikdy v živote nepoznala. Ale od vzrušenia a radosti, že sa to konečne celé skončí. Tá smiešna fraška, ktorú ľudia nazývajú život. Ešte kúsok a bude po tom. Dlhý pád. Moje telo letelo dolu, obmývané vysokými vlnami. Vlnami očisty. Chvíľa bolesti. Nebeská žiara. Alebo to boli pekelné ohne? A potom jednoducho koniec.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár