Myšlienky

Neustále premýšľam nad tým, či je to pravda. Skutočne sa bojím osamelosti?
Ľudia prichádzajú a odchádzajú. No len málokedy sa vrátia. Raz večer som len tak ležala a premietala si niektoré udalosti, keď môj zrak spočinul na hnedom plyšovom medvedíkovi. Dala mi ho moja najlepšia priateľka na narodeniny. Vtedy som ešte netušila že o rok bude preč. Vtedy sa mi ani nesnívalo že priateľka, inokedy na dosah ruky, raz odíde. dnes je už na kilometre ďakeko a ha stále rozmýšľam, prečo som ju nechala odísť. Samozrejme, musela sa spamätať z úderu, ktorý jej venoval život a ten má občas poriadne ostré zuby. Keď sme sa s äou celá suita dievčat lúčili, všetky plakali. Okrem mňa. Ako pohrebný sprievod sme sa z dievčenských WC s vreckovkami v ruke pobrali na hodinu. Kým všetky ronili krokodílie slzy, ja som sa na ňu len povzbudivo usmiala, objala som ju a pobrala sa svojim smerom na hodinu. Avšak keď som prišla domov, vtedy som si uvedomila že to bola posledná možnosť vidieť ju. A ja som ju premrhala. Usedavo som sa rozplakala a môj plač sa nedal zastaviť. Každá slza sa rozutekala svojím smerom. Pri spomienke na ňu vo mne akoby niečo malé umrelo. Vrevela som si: veď neumrela! Tak potom...? Nedokázala som sa však povzniesť nad to, že tam niekde ďaleko na mňa zabudne, že nové priateľky nezaberú miesto len v jej telefóne ale aj v srdci a že pre mňa tam už miesta nebude. Odvtedy ako odišla som ju videla len raz. Ani sa mi neozvala. možno že ozaj zabúda...
Takže, bojím sa osamelosti? Dlho som si to nevedela pripustiť, ale áno. Nechcem sa prebíjať životom sama. Chcem aby po mne niečo zostalo. Či už môj potomok, alebo hoci aj malá fotka s tými, ktorých mam najradšej. Nechcem ostať sama. Nikdy.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu