Mesačná nevesta

Za hlbokých nocí mesačných,
cez stromy len pár lúčov
prenikne do srdca lesa bodliačím.

Len záblesk svetla
na listoch tmavých dubov.
Len strieborná pavučina
pred fasádami budov.

A vždy v takýto čas,
keď rastie nádej v nás,
v nej zomiera...
duša anjela z páperia.

Spolu s mesiacom vydáva sa na cestu,
hľadá mu mesačnú nevestu.
Na tácke ponúka vlastné srdce.
Zranené, boľavé no milujúce.

V tmavé mesačné večery,
vždy, keď sa takto zošerí,
uteká hlboko do lesa.
Ako bledý prízrak nesie sa.

Doráňané nohy od bodliačia,
pichľavé slová dušu tlačia.
Pod stromami oddýchnuť si...
O ochranu vietor prosí.

Medzi ľuďmi, tam je bieda.
Milé slovo nikto nedá.
Tu, v lese, si dušu hojí,
lebo ľudí, tých sa bojí.

Ďalšiu noc je ticho všade.
Len pár vločiek na chladnom ľade
a jej zamrznuté pery.
Nemohla, nechcela, nevedela veriť.

Prišla o všetko, čo mala,
všetkého sa ľahko vzdala.
Do lesa vraciala sa zas a zas,
neprežila prvý mráz...

Na nebi krajky z šedej ocele,
prvé slnečné lúče nesmelé
objavujú jej chladné telo.
Slnko zohriať by ju chcelo.

Ona chcela byť bližšie mesiacu,
zmeniť sa na hviezdu svietiacu...
A takto prišla o všetok jas,
kvôli láske, čo neprišla v pravý čas.

Jej posledné sny rozfúkal vietor,
do tŕňov tmavých ruží ich vplietol.
Odvtedy v tanci mesačného svitu
každú noc čierne ruže kvitnú.

 Báseň

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu