Ľudia
Prečo sme takí, akí sme? Začína to výchovou. Každý človek má istú normu, alebo nejaký vzor slušného života. Ak sa odchýliš, je zle. Rodičia nám tie vzory vštepujú do hlavy už v detstve. Ale oní za to tiež nemôžu, takisto mali rodičov. Čo je vlastne vzor? Nejaký ideál. Ideál, s ktorým nás stále porovnávajú, ukazujú na ňom, akí by sme mali byť a čím sme od neho ďalej, tým je to horšie. Poznáme svoje chyby. No neradi si ich priznávame. Tak sa teda zo všetkých síl snažíme, aby sme pôsobili normálne, aby si to o nás aj najviac ľudí myslelo. Nemôžu sa predsa dozvdieť to, čoho sa najviac bojíme - pravých samých seba.
Je to smutné, a zároveň smiešne. Predstavte si, že ste sami v kúpeľni. Pozeráte sa do zrkadla, začnete na seba robiť grimasy a vyplazovať jazyk. A teraz zistíte, že niekto vás sleduje cez kľúčovú dierku. Napríklad malé dieťa. Čo sa stane? Tvár zvážnie, výraz akoby sa nič, čo bolo doteraz, nestalo, presnejšie povedané - vážený človek. Dôležitý.
V tomto bývajú ľudia ako pštrosy - pštros, keď nechce, aby ho nepriateľ videl, strčí si hlavu do piesku. A myslí si, aký je múdry... Robievajú to aj malé deti - zatvárajú oči, keď sa hanbia. Ľudia sú však oveľa zábavnejšie bytosti ako pštrosy, takže majú viac dôvodov pchať hlavy do piesku a zatvárať oči.
Prečo sa ale tvárime tak dôležito? V porovnaní s vesmírom sme vlastne nič... Úbohé mravce... Mravce, ktoré si potichučky budujú mraveniská... Síce si ich takmer nevšimnete, no tvoria svet. Takisto ako všetko navôkol.
Sme v podstate nedokonalé, no mysliace tvory. Lenže práve preto, že sme nedokonalí, si vytvárame ideály. Sú všade. Obzrite sa. V knihách, vo filmoch... Od prvého dokonalého milovania až po nehynúcu lásku na celý život, zavŕšenú rozprávkovou svadbou a manželstvom... Takýmito bludmi sa radi kŕmime... Pozeráme, čítame, vymýšľame oblbovače mozgov a čudujme sa, akí sme nešťastní...
Okrem toho mám pocit, že individualita akosi upadá. Ľudia sa veľmi radi členia do skupiniek. Majú spoločné názory, štýl, atď. Ale to vlastne robili vždy... Už to nie som ja, ty, on, ona.... Sme dav. Jedna veľká duša, pospájaná z tých našich maličkých. V podstate je to dobrý pocit, ak je pri nás niekto, kto si myslí to, čo my, dáva nám najavo, že niekam patríme a sme normálni... Ale má to aj svoje nevýhody, pratože každá skupina má svoje pravidlá... A od členov sa vyžaduje, aby ich dodržovali...
Najlepšie by bolo vyrovnať sa sám so sebou. Nebyť závislý od druhých a ich názorov. Aj keď vypočuť by sme si ich mohli, pratože výmenou názorov sa ľudia navzájom formujú. A obohacujú. Zjednodušene môžem povedať, že sme všetci na jednej lodi a nemá význam sa povyšovať...
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
1
dreamagall
1. 5.mája 2008 22:21
dobré
Napíš svoj komentár