Keď sa chceli tvoje nohy rozbehnúť čo najďalej od všetkého a od všetkých a tvoje ruky zúfalo sa trasúce odhŕňali prameň premočených vlasov z tvojej utrápenej bledej tváre, práve vtedy si obrátila oči do neba s úmyslom malej skromnej prosby.
Skôr ako si ju stihla vysloviť, tvoje oči uvideli dúhu, pretože im to dovolilo tvoje dažďom očistené srdce. Aj keď len na malý okamih, ale predsa, sa tvojou tvárou mihol úsmev.
Spoza obláčika vyšlo slnko, no stále neprestalo pršať a tak mala dúha čas nanovo vyfarbiť celý tvoj svet a namaľovať ti na tvár úsmev.
Keď to urobila, pomaly začala miznúť a zmáčanú tvár ti usušili slnečné lúče. Prišla si domov a už si nebola utrápená. Večer si si našla čas posedieť si vonku na lavičke a pozerať na hviezdy. Potom si zatvorila oči, no stále si ich videla.
Pozerala si sa srdcom.
A srdce videlo jasne, pretože dnešný dážď ho umyl.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár