Bol ako prízrak. Zjavil sa, pomáhal, prešiel si utrpením, ale dokázal robiť ľudí šťastnými. Potom sa znenazdajky vytratil. Vraveli, že navždy. Že už zostal len v našich snoch.
No potom prišli iní a vraveli, že je to ten starý pán. So šedivými vlasmi, klobúkom a paličkou, ktorá si dokázala zapamätať to, čo so starcom videla.
Aj tí sa vraj mýlili.
Teraz je to žena, tá príťažlivá blondína, dvíhajúca palec na znak úspechu a ľudia na ňu upierajú svoj zrak.
Vraveli to preto, že nikto neplakal. Ale plakali! Plakali nevinní, tí, ktorí sa mu snažili uľahčiť utrpenie, vyčariť úsmev. Vraj ale "najbližší neplakali".
Kto sú to najbližší? A čo povedia teraz?
Snáď, že je to pes, zachraňujúci životy ľudí uväznených pod lavínou?
HLÚPOSTI.
Všetko sú to klamstvá, ktoré sa na nás valia presne ako tá lavína. Spod snehu ale nie je úniku.
Žiadate o pomoc starca, pôvabnú blondínu, no nikto neprichádza. Vyviaznu len tí, čo upierajú oči k nebu, prosiac dušu toho mladého muža zo svojich snov. S omrzlinami, s odreninami, so životom visiacim na vlásku, ale predsa ŽIVÍ.
On by nás v tom nenechal samých.
Neurobil by to.
Nedokázal by to.
Dobrovoľne NIE.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár