Bolo príjemne, síce trochu zima, no nevadilo mi to, pretože vo vnútri ma čosi hrialo.
Spomienka.
Na to aké to bolo pred rokom.
Ako som každý večer po zotmení šla vyvenčiť psa.
Ako som sedela na lavičke, pozerajúc na hviezdy a hľadajúc tú, ktorá patrí tebe. Tvoju "Šťastnú hviezdu".
Ako som sa prechádzala a prstami písala do snehu tvoje meno.
Ako som s hlavou otočenou k nebu rozprávala a rozprávala stále dookola tie isté slová. No nikdy som nimi nedokázala opísať to, čo som naozaj cítila. Nestačili na to.
A ako mi po lícach stekali horúce slzy.
Vedela som, že ma počúvaš. Vedela som, že vieš rovnako dobre ako ja, čo cítim. Vedela som, že keď som ťa potrebovala, bol si tu.
No dnes je všetko úplne iné. Vlastne, všetko zostalo rovnaké, ale napriek tomu je to iné.
Stále toto všetko viem, ale pomaly sa vytráca to šialenstvo, ktoré ma ovládalo.
Zmizli ľudia, ktorí boli ako ja.
Napriek tomu som si spomenula.
Na to všetko nedokážem zabudnúť ani keby som chcela. Nie to, keď nechcem.
Tvoja vnútorná sila ma zasiahla hlboko. Veľmi hlboko na to, aby som si ju mohla ja či niekto iný vyrvať z duše.
Čo si ma naučil, čo si mi ukázal, to nemôžem ignorovať.
Pretože vďaka tebe VIEM KTO SOM.
A práve preto píšem dnes do snehu tvoje meno opäť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
limetkajaja
10. 1.januára 2011 21:31
krásne krásne a ešte raz krasne
Napíš svoj komentár