Ona otvára oči, pokojne, akoby ani nespala. Začína sa vpíjať do svetla.
Chcela by povedať, že sa vpíja do slnečných lúčov. To už však dávno slnečné lúče nie sú. Len svetlo. Mliečnobiele, priehľadné.
Vpíja sa do svetla. Alebo sa svetlo vpíja do nej? Asi oboje. Snáď oboje.
Leží a snaží sa nebyť. Rovnako, ako už toľkokrát predtým.
To, čo ju vždy fascinovalo, bola nesmrteľnosť. Takže nie, nechce zomrieť. Ale nebyť? Áno, to je ono. Chce len nebyť, prestať existovať. Splynúť s tým, čo je okolo, nad ňou aj pod ňou. So vzduchom, s plachtou, s matracom, s posteľou...
Zostať nesmrteľná v nebytí. Nebyť ničím a pritom zostať všetkým. Všadeprítomne nebyť nikde.
Zostať tým, čím je tma.
Pretože tma je to, čo nie je. Tma je svetlo, ktoré neexistuje. Žiadne slnečné lúče, žiadne mliečnobiele priehľadno.
Nič. Tma. Neexistencia.
Ona.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár