A ja som sa rozplakala.
Že človek mi niečo v kľude vysvetľuje, ja nepochopím a buchnem. Horšie ako činná sopka.
Sedeli sme na lavičke v parku, vedľa seba, dotýkali sme sa stehnami, a pritom... tam bola taká obrovská priepasť, že som si v tej chvíli pripadala ako sprostý prisediaci a nie jeho frajerka.
„Prepáč, ale niekto ti to už musel povedať.“ Obaja nenávidíme sarkazmus. A čo práve urobil?
Úplne ma dorobil a to bolo len päť hodín poobede.
Nemala som silu ani vstať. Ani silu hodiť po ňom svoju kabelku a odísť.
Sedeli sme tam ako torty, on vytočený zo mňa a ja plačúca ako malé dieťa.
Ešte sa hlúpo spýtal, že prečo plačem. Lebo bol úprimný. To mu nezazlievam. Zazlievala som samej sebe, že som to vždy vedela, ale nikdy som s tým nič nerobila. Som ten typ človeka, ktorý ťažko znáša kritiku a ťažko úprimnosť na jeho adresu. O to horšie ak sa odráža v negatívnom svetle.
„Prepáč.“
Povedal o chvíľu. Celkom vážne, bez štipky toho ostrého tónu. Povedal to... celkom nežne a úprimne.
Mykla som plecom. Čo som mu mala prepáčiť? To vnútorné zdrvenie a zdesenie zo seba samej? Sú aj horšie ako ja...asi.
Ale sú aj lepšie ako ja. A bojím sa, že raz na to príde. Aj keď mu verím ako nikomu inému na svete.
„Nemôžeš za to. Môžeš len za to, že neberieš na mňa ohľad. Som vyčerpaná, ubolená a namiesto toho aby si ma utešil mi ešte viac pridáš na bolesti.“
A potom ma mlčky objal a ponoril si tvár do mojich vlasov.
„Miluješ ma aj takú?“
„Vieš, že milujem. A ešte ako Kotrčka.“
_ _ _
Potrebujem sa vypísať. Potrebujem dať von to, čo ma tlačí, to, čo ma bolí, veci, o ktorých sa s nikým nerozprávam, maximálne s ním, ale niektoré nedokáže pochopiť. V poslednej dobe mám zo seba veľmi zlý pocit, strácam sa, tápam, hľadím dopredu a pritom... pritom stojím na jednom mieste. Nachádzam na ňom a na sebe samé chyby, neviem sa pohnúť ďalej a neviem sa prinútiť so sebou niečo robiť. Ale mala by som. Pretože ubližujem nielen jemu, ale hlavne sebe, duševne sa ničím, sama seba ponáram stále hlbšie a hlbšie... a on to všetko musí znášať... otázka však znie... dokedy ma bude takúto znášať aj keď ma miluje viac ako je zdravé? Pretože áno... my dvaja, máme chorý vzťah. Aspoň podľa mňa. Ale bez neho - ja bez neho nedokážem žiť, pretože kedysi silná a sebestačná ženská... je dnes ... obyčajnou slabou ufňukanou bábkou...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
..obdivuje, ako..obycajne si to napisala, taky, obycajnym, zvycajnym a normalnym stylom.. uprimnym..ziadne zvelicovania a pod.