Ostala som sama.
Bez priateľov.
Bez rodičov.
Iba s ním.
Hnevám sa, keď práve on na mňa nemá čas, necháva ma opustenú a samú a smutnú...
Chcem sa niekomu vyrozprávať... nemám komu a on ma nechápe. Naozaj ma nechápe...
Sedela som dnes na zastávke. Prišiel za mnou a keď ma videl v takom rozpoložení, najprv ma objal, potom sa m spýtal čo sa stalo.
Nič.
Naozaj sa nič nestalo, len som psychicky vyčerpaná.
Všetko ma rozplače.
Všetko ma bolí.
A každý mi ubližuje.
Aj on.
On najviac.
Aj teraz.. tým, že tu nie je teraz pri mne. Ale že sa išiel von baviť. A nechal ma odísť na najbližší autobus...
Namiesto ľutovania po mne začal kričať, že chcem aby ma každý len ľutoval. Nie, ja chcem, aby ma niekto pochopil, a vypočul... a on nedokázal ani len to...
Nenávidím život, ktorý žijem. Nenávidím ľudí, ktorých denno-denne stretávam, nenávidím svoju prácu, nenávidím, keď na mňa nemá čas, a keď sa stretáva s ľuďmi, ktorí naňho zle vplývajú. Aj tých nenávidím. Ale najviac nenávidím samú seba, že mám problém, viem o ňom, a nie som dostatočne silná na to, aby som to riešila. Je pre mňa oveľa ľahšie zatvoriť sa do izby, skryť sa pod perinu a plakať až kým nezaspím od vyčerpania s uschnutou špirálou na líci... to je to najjednoduchšie riešienie...
Nenávidím sa, že som sa tak zmenila... že som si dovolila byť pri ňom slabá a zraniteľná a teraz za to nesiem následky... Chytá ma depresia, chytá ma paranoja, chytá ma amok...
Nechuť do života.
Keby ma zajtra prešlo auto... asi by mi to bolo jedno. Respektíve, je mi to jedno... želám si, aby ma vyhodili z práce... čo tam po peniazoch?
Kedysi som nemala peniaze, a bolo mi dobre... teraz mám peniaze a nemám... nič. Nič duševné. Žiadne pevné priateľstvo. Nemám ani len radosť zo života, všetko, čo ma bavilo... na to nezvýšil čas. Na to nemám chuť... nedokážem byť znovu tak kreatívna, a tak veselá ako som bývala...
Je pre mňa najľahšie utápať sa...
A viem ešte jedno... dal mi slovo... sľub... ktorý keď dnes poruší... už nebudem mať ani jeho... sklamaní totiž v mojom živote bolo priveľa, a obávam sa, že už nebudem môcť veriť poriadne ani jemu... a ja to nezvládnem... už teraz to nezvládam...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár