Keď si pustím Yanna Tiersena, znamená to veľmi emotíne naladený večer. Dnes sa nekonal. Priam nepochopiteľné. Už som oficiálne odemočnená. Tak. A hotovo. Misia skončené. Môžeme ísť kade ľahšie a kade ťažšie, tam radšej nechoďme. Prílišné rozprúdenie krvi by nám mohlo prečistiť cievny systém a o to nám predsa nejde. A aj tak si budem robiť, čo chcem! Už len pre ten sladký pocit svojhlavosti a nepodradenosti tvojej podradnej existencii.
HA! Dobre vieš, že to si nemyslím. Vieš. Mala by som sa viac upnúť na seba. Sebasa ľutovať a sebasatrýzniť. No mne sa to už nechce.


zvrchu prikrytá snehom
tak ako vždy chcela
netušila, že je tak blízko
zlata sa mihol kúsok tela

pred nosom hviezdy ranné
si šepkajú o krištáľovej panne

SKLAPNITE
suché napodobeniny budúcej krásy
v ktorej sa baží
slnečný lúč pod lupovou škvrnou hrôzy
pripomínajúcej dom s miliónom
podlaží


A človek vymyslel žalúzie, aby sa nemohol pozerať na nebo. Pekne. Ešteže mi ostávajú chvíľky len pre nás dvoch ráno v autobuse. Kde nám okrem elektrického vedenia nič zlé neprekáža v rozhovore bez konca. Aj začiatku. Škoda. Rada by som chcela vidieť ten začiatok zakaždým, keď začína.

Nechce sa mi tým zapodievať. Toto mi stačilo celkom. Úplne. Veď aj tak...nechápem.

Asi to tak má byť (hej, aj na mňa to platí

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
silversun  10. 2. 2010 09:09
básne ti budem stále závidieť.
Napíš svoj komentár