Páči sa mi, že môžem jasne vidieť ako ma ovplyvňuje moja škola. A beriem to ako dôkaz toho, že ma môj odbor naozaj baví a že som si naozaj vybrala dobre. A už len to mi je hlavným argumentom pri presviedčaní samej seba, že s titulom z tohto smeru nájdem uplatnenie v tomto štáte. Že sa jednoducho vynájdem alebo sa niečo nájde alebo mi niečo vkročí do cesty. Že je to príliš opovážlivé a hlúpe? Neviem. Mne to tak nepríde. V živote sa nedá mať istoty. Tak prečo sa nespoliehať na neistoty? smiley: Uvedomujem si, že potrebujem mať istotu aspoň v tom, že istota neexistuje Moje vlastné negácie mi privolávajú na pery úsmev. Naozajstný. Preto sa mi stáva, že sa na teba pozerám a hoci je situácia pomerne dosť "hustá", jednoducho sa usmejem. Ale častejšie je to "iba" preto, že sa na teba pozriem. A zase, ako takmer vždy, ma úplne uchvátiš. Svojou pevnosťou, hrdosťou, krehkosťou. A tým všetkým vo mne vyvolávaš jeden šialený chaos a vojnu samej so sebou. A predsa si mojou istotou.)
Taká už jednoducho som. Vždy som o sebe tvrdila, že nie som meteosenzitívna. A naozaj nie som. Ak poviem, že za to môže počasie, je to len spôsob ako sa nezamýšľať nad pravým dôvodom. Pretože občas sa mi nechce rozmýšľať. Lebo sama viem, že sa budem len mučiť. Že občas sa chcem sama poľutovať a že preto mi napadnú totálne hlúposti. Ako napríklad, že sa už nevieme tak dobre porozprávať, že som sa už dlho nezasmiala a len sa trápim, že ti už je všetko jedno (Ale že ja som ťa dohnala k tomu, že ti už je všetko jedno. Nie tak jedno, ako to ty zvykneš vravieť ).
Páči sa mi, že náladu mi dokáže predsa stále zlepšiť pieseň. Aj keď už pomerne dosť žánrovo iná. Tiež mi dokáže všetko z mozgu vytisnúť melódia spájajúca cimbal s jazzom.
Že poznám slová pesničiek, ktoré som predtým nie len nechcela poznať ale som nepoznala ani samotné piesne. To, že ich teraz viem (aj vďaka teba), mi dokáže skrútiť ústa. Zaujímavé, že môj život si viem celkom pekne rozdeliť na obdobia podľa piesní.
Páči sa mi, že sa uprostred noci môžem zobudiť a pozerať sa do tmy. A pri tom mať istotu. Vtedy ju naozaj cítim. Viem, že keď sa otočím a predostriem rameno, neostane slobodné. Viem, že ak sa otočím chrbtom, celý svet príde tým najúžasnejším spôsobom za mnou. Že do ruky môžem chytiť moju pevnú pôdu pod nohami a ona mi nebude chcieť ujsť.
Páči sa mi, že som sa naučila plakať viac ako dvakrát do roka.
A páči sa mi, že básne sa mi už skoro vôbec nechce písať. Skôr mi je smutno z toho, že ich už neviem napísať aj keby som chcela. Pretože občas mám pocit, že niektoré veci sa dajú povedať len cez ne.
Zase som sa zmenila. V podstate ani neviem ako a kedy.
Verím, že ti toto všetko stihnem porozprávať skôr ako si to prečítaš Ale už vieš aká som. Ja rozmýšľam, rozmýšľam a ty to stihneš povedať, urobiť, zistiť,... všetko skôr. Ale toto hádam stihnem
"Keď v slove pivo zmeníš štyri písmená a pridáš ešte jedno, vznikne ti slovo láska"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár