A tak som začala písať články bez hlavy a osušky až po členky. Teda päty. Teda ako vlastne? Jáááj! Zvolila som si nick pre ľudí v mojom okolí maximálne nenápadný a jeho silu som si uvedomila až vtedy, keď som sa zamyslela nad tým, že by som bola rada zahalená rúškom nedoceneného tajomstva. Hej. Tu. Uprostred samej nepoznanej existencie vo víre písmen a odsekov. (Zišiel by sa keď už som pri ňom teda.)

A tak ráno zasvietilo slnko a ja som sa snažila si okamžite spomenúť na niečo veľmi pekné, aby bol taký celý deň.
Myšlienka č.1: PREČO (!!!) ma to dieťa budí kvôli takej hlúpej otázke ako je: "Tento pomaranč je môj? Môžem si ho zobrať do školy? Zuziiiiii haaaaaa?!" o 5:48 miestneho času? Ja, večný optimista som si našla plus. Aspoň ma nechala zakrytú pod jediným zdrojom tepla v mojom okolí. Hej, jedinom. Telo už nie je to čo bývalo odkedy prestalo komunikovať.
Myšlienka č.2: Ahááá! To dnes je jeden z tých super dní pred polrokom! Na túto situáciu som si pozitívum nenašla. Preto som prešla do módu ignorácie.
Myšlienka č.3: Nevyskytla sa. ďalej má príbeh (? pribeh???) pokojnú dejovú líniu bez náznakov vyratúvania. Všetci mi budete vďačný.

Vyklopila som nohy na koberec. Klasicky som pocítila niečo tvrdé. Spálenina po vodnici. Už ignorujem, zžilo sa to do tohto priestoru obkoleseného stenami volaného detská izba. Ja by som to volala útočište, no môžeme zostať pri detskej izbe (DI). Prekráčala som do kúpelne a tradične skonštatovala pohľadom: blbé vlasy, oči ako polmesiačiky (veď prečo asi tak Suri?). "Zuziiii? Už ideme na autobus?" Oooooch dieťa,keď vstávaš o 1,5 hodiny skôr, aspoň si rob úlohy alebo čo! ok, taká som naštvaná nebola. Celkom som už zvykla na tie jej stavy. Aj na to, ako potom potom plače, keď predsa nestíha. Keby sa dalo to svedomie utíšiť! Aj plot by sa radšej obzrel zamnou. Takto len nenápadne "pádím" na zastávku. A splývam s davom čo si nevšíma mráz na stromoch.

Na dnes stačilo.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
silversun  22. 1. 2010 21:14
mne nestačilo....
Napíš svoj komentár